Jediná pôžička ktorá sa oplatí je tá, ktorú nikdy nemusíte splatiť. Viete si predstaviť že štáty zadĺžené kvôli populárnym verejným výdavkom na 60 a viac percent HDP reálne myslia na to ako tento dlh postupne splatiť? Je to naivné a šetrenie nie je dnes v móde. Veď ktorý politik by vyhral voľby s tvrdením že treba menej rozhadzovať a všetci sa musia uskromniť a maximálne ak pomôžeme tým čo sa musia uskromniť už teraz a ďalšie uťahovanie opaskov by ich rovno preťalo v páse.
V minulosti bolo základom meny zlato a striebro. To predstavovalo zároveň hodnotu samu o sebe aj výmenný prostriedok. Jediným prostriedkom menovej expanzie bolo viac ťažiť ak pravda bolo kde. Keďže to nie je až také jednoduché, hodovanie sa skončilo vo chvíli keď bola truhlica prázdna. Potom sa už dalo len požičiavať či skúsiť šťastie na vojnovú korisť u slabšieho a bohatšieho suseda.
Aj zlato zažilo svoju infláciu a to v časoch objavenia Ameriky keď do Európy prúdil drahý kov z novoobjaveného kontinentu.
Štát čoraz viac túžil po oslobodení spod zlatého štandardu , tj, naviazanosti už papierovej meny na fyzické drahé kovy uložené v trezore banky. Túžba investovať peniaze ktoré nemáte vo viere v tvorbu novej hodnoty ktorá bude tieto novovytvorené platidlá kompenzovať bola neodolateľná. Chuť politikov riadiť ekonomiku neobmedzenou kontrolou množstva peňazí v obehu je nekonečná. Centrálne banky sú síce papierovo nezávislé ale vždy nájdu dobrý dôvod prečo sa ich ciele akosi postupne odkláňajú od udržiavania nízkej inflácie v prospech vznešených cieľov budovania ustavične svetlejších ale o to vzdialenejších zajtrajškov.
Podpora ekonomiky uvoľňovaním lacných peňazí má aj svoje úskalia. Ľahko získané prostriedky sa často používajú na financovanie nie až tak veľmi potrebných vecí, za nie až tak adekvátne ceny. Veď si len všimnime ako štedro sa platia rôzne hlúposti z fondov EU.
Zdanlivo bezodné možnosti štátov financovať kupovanie voličskej základne rôznymi sociálnymi balíčkami vychovali spoločnosť ktorá v prvom rade myslí že má na niečo nárok. Všetci chcú ( myslia si že majú nárok) na dôstojné bývanie, dôstojnú mzdu, dôstojné zabezpečenie v starobe či v dôstojné podmienky v zdravotníctve.
Termín dôstojné sa tak akosi udomácnil všade. Napríklad taká dôstojná mzda. Čo je to dôstojná mzda ? Trochu alibistická definícia je, že je to mzda ktorá vám má zabezpečiť dôstojný život. A čo je to ten dôstojný život? Je to môcť nahádzať v supermarkete do košíka každý víkend bez ladu a skladu doplna a to čo nám netreba potom vyhodiť ? Je to dovolenka raz, či dvakrát ročne ? V Bulharsku, v Chorvátsku či na Maledivách ? A či azda na Zemplínskej šírave či inde na Slovensku ?
Je prejavom dôstojnosti voziť sa do obchodu a práce autom a musí to byť SUV prémiovej značky a verejnú dopravu nechať nedôstojne zarábajúcim ktorí sa aspoň v rannej špičke môžu z električky pozerať na vedľa v zápche stojacich dôstojných cestujúcich dôstojne rozvážajúcich svoje ratolesti do škôl kde ich prevezmú už menej dôstojne zarábajúci učitelia ?
Je bývanie vo vile pod Slavínom prejavom dôstojnosti viac ako trojizbák v Petržalke ?
Iným termínom je pojem spravodlivej mzdy. So spravodlivosťou je to tiež ťažké, lebo každý považuje za spravodlivé to , čo viac vyhovuje jemu.
Jedni by chceli spravodlivo rozdeľovať najmä výsledky práce iných a druhým by k spravodlivosti stačilo aj to čo im bolo za ich prácu pôvodne prisľúbené.
Nie každý vie čo by mu malo dôstojné zdravotníctvo presne dať, ale všetci chcú aby to bolo v prvom rade zadarmo a bez čakania. Hoc už len jednoeurový poplatok zráža dôstojnosť zdravotníctva pod zem lebo všetko predsa musí byť zadarmo.
Je zarážajúce ako dlho takýto bezbrehý populizmus funguje. Je síce pravdou, že peňazí je možné natlačiť hocikoľko, ale niekto musí vyrobiť zodpovedajúce množstvo tovaru ktoré si tí ľudia môžu naozaj kúpiť. Ak stojí dajme tomu chlieb 1 euro a my vytlačíme 1000 euro, tak to automaticky neznamená že odrazu je k dispozícii ďalších 1000 kusov chleba. To by platilo len za predpokladu že sa tie peniaze využijú na to, aby sa viac daného tovaru aj vyrobilo.
Ak sa peniaze použijú na zvyšovanie ceny akcií krachujúcich pekární z čoho si manažment vyplatí prémie, tak sa síce objem peňazí v obehu zvýši ale tovaru nie a v prípade že odrazu všetci po tovare zatúžia, jeho cena má tendenciu pokryť výškou aj tieto nové peniaze.
To funguje ak ľudia stále držia peniaze niekde mimo trhu reálnych komodít a ich dopyt sa nestretá s obmedzenou ponukou. V opačnom prípade sa rastúci dopyt zvykne prejaviť v raste cien, tie volajú po raste príjmov či už platov a rôznych dávok a tak dokola sa kŕmi inflačná beštia ktorá v prvom rade ukrajuje z hodnoty vašich ušetrených peňazí.
Keďže okrem ľudí je dlžníkom aj štát samotný, neveľmi rád aplikuje medecínu v podobe zdražovania úverov ktoré má brániť ďalším lacným peniazom pre ľudí aj podnikateľov a má viesť k poklesu dopytu a následne aj cien.
Ak si totiž vláda požičiava na rozdávanie , nemyslí na to ako peniaze v rovnakej hodnote ušetriť či zarobiť, ale počíta s tým že problém bude ideálne nekonečne odkladať ( čo sa dá pri úrokoch blízkych nule) alebo dlhy zredukuje na účet sporiteľov a veriteľov postupným znižovaním hodnoty peňazí ktoré dlží.
Dlžníkom a štátu inflácia vyhovuje do tej miery kým im pomáha riešiť obrovské dlhy. Rozhadzovanie sa však zvykne vymknúť z rúk a vtedy prichádzajú rôzne finty ako dlh akosi solidárne absorbovať. Vždy sú to však tí zodpovednejší ktorí za párty nezodpovedných nakoniec zaplatia. Pravda ak sa dopredu nejako nepoistia. Zároveň ak štát nebude môcť vytĺkať ďalej platby za svoje nezodpovedné správanie od tých čo ešte nejaké hodnoty tvoria, systém sa nejakou formou musí zresetovať čo znamená krachy firiem, nezamestnanosť a niekedy aj čosi horšie.
Tak si všetci užime leto lebo o chvíľu sa to spustí. Alebo vlády vyčarujú ďalší ekonomický zázrak alebo zažijeme nepeknú tradičnú realitu.
