Na mieste kde sa zrodili najmodernejšie zbrane vtedajšej doby sa zároveň začala cesta človeka do vesmíru.

Keď sa povie kozmonautika, napadne nám Bajkonur a mys Canaveral na Floride. Všetko sa ale začalo už Peenemunde.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Ono tá cesta sa začala o trochu skôr ale faktom je, že potrebné prostriedky na vývoj skutočne funkčnej rakety sa podarilo získať až v krutých časoch druhej svetovej vojny. Výskum sa sústredil na nemeckom ostrove Usedom v malej dedine Peenemunde.

Dnes je na mieste kde sa vyvinuli strely V1 čo je predchodca striel s plochou dráhou letu a V2 ktoré sú zas prvými funkčnými balistickými raketami múzeum.

Múzeum v Peenemunde
Múzeum v Peenemunde (zdroj: ML)

Okrem budov v areáli múzea je možné ešte navštíviť testovacie rampy v lesíkoch po okolí. V múzeu je na niekoľkých poschodiach expozícia dokumentov a informácií o vývoji rakiet a striel aj zbierka pozostatkov striel V1 a rakiet V2.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Trochu sklamaním je, že raketa stojaca na ploche pred múzeom nie je pôvodne zachovalá ale iba neskôr postavená replika.

Raketa V2 alebo v originale Agregat 4
Raketa V2 alebo v originale Agregat 4 (zdroj: ML)

V celom Nemecku je vraj iba jedna jediná celkom zachovaná raketa v múzeu v Mníchove a dve repliky. Druhá replika je v Múzeu vojenskej histórie v Drážďanoch.

Vnútri múzea je zopár originálnych dielov či už nepoužitých alebo rôzne poškodených, ako napríklad turbočerpadlá motora , spaľovacia komora alebo rôzne iné mechanické diely a časti pôvodnej rakety.

V záverečných fázach vojny všetko čo sa dalo pozbierali spojenci, a tak je v USA najviac zachovalých celých rakiet. Celé kusy sa dajú vraj vidieť ešte v múzeách v Londýne a Paríži. Originál raketu má vraj aj Austrália.

SkryťVypnúť reklamu

V Peenemunde sa testovala aj V1 teda vlastne Fiesler Fi-103 ako sa lietadlová strela vlastne volala. Na rozdiel od V2 sa nejedná o raketu.

Je to vlastne bezpilotné lietadlo alebo teda skôr to , čo sa dnes nazýva strela s plochou dráhou letu. Nepoháňa ju raketový motor ale druh náporového motora čo je akási trubica s tlakom ovládanými ventilmi vpredu kde periodicky vybuchuje zmes paliva a vzduchu čo poháňa strelu dopredu.

Strela potrebuje pomerne vysokú rýchlosť aby sa udržala vo vzduchu, a preto štartuje zo špeciálneho katapultu. Strela spolu s katapultom je vystavená na dvore múzea. Jej rôzne časti je možno vidieť vnútri budovy.

SkryťVypnúť reklamu

Zaujímavé je , prečo vlastne musí to lietadielko štartovať z takej zložitej konštrukcie. Motor tejto konštrukcie funguje aj v nulovej rýchlosti. Sám nemá taký ťah aby urýchlil lietadielko len vlastným ťahom na cca 50 metrovej rampe. A aj konštrukcia je taká že strela sa udrží vo vzduchu len pri rýchlosti čosi vyše 200 kmh. Ale to je vec konštrukcie krídla. Z istých dôvodov to inžinieri vymysleli takto aj keď rampa je veľká a ťažká a aj zdroj pary pre katapult používa nebezpečné chemikálie ( para sa získava rozkladom vysokopercentného peroxidu vodíka).

Ak zabehneme do prítomnosti, tak iránske drony Šahíd ktoré používa Rusko na Ukrajine majú vrtuľový pohon ale štartujú z krátkej rampy či podpory pomocou urýchľovacej rakety na pevné palivo. Pomocné rakety na pevné palivo ako asistencia štartu ťažkých lietadiel už boli známe aj vtedy. Ktovie, možno nedokonalý ovládací systém lepšie zvládal takýto štart.

SkryťVypnúť reklamu

Lietadlo po štarte bolo ovládané pomerne jednoduchým autopilotom. Pozdĺžny a priečny náklon ovládali dva gyroskopy. Gyroskop je vlastne rýchlo rotujúce teleso a to si z istých dôvodov snaží zachovať smer osi rotácie. Ten sa umiestni do rámu ktorý mu umožňuje zachovať si orientáciu aj pri zmene polohy lietadla a potom už len stačí merať ako sa rám pohybuje oproti nemennej polohe osi otáčania gyroskopu. Z toho sa získajú elektrické signály , tie konkrétne v tomto prípade riadia ventily ktoré ovládajú ovládanie plôch na krídlach pomocou stlačeného vzduchu. Tak sa zabezpečí aby lietadlo letelo rovno tj vyrovnalo náklony dopredu a dozadu a sklon na pravé či ľavé krídlo. Strela dokázala letieť rýchlosťou cca 650 kmh.

Výška sa meria výškomerom ktorý meria tlak okolitého vzduchu a riadi výškové kormidlá. Smer z nejakých dôvodov sa neurčuje gyroskopom ale magnetickým kompasom. A vzdialenosť do ktorej sa má lietadielko dostať vyriešili veľmi jednoducho. Prúd vzduchu poháňa vrtuľku a tá cez prevod počítadlo. Vzdialenosť je úmerná počtu otočenia vrtuľky , počet otáčok sa dopredu nastaví a keď dosiahne nulu, strela si to zamieri rovno dole na cieľ. Presnosť je síce diskutabilná ale na veľké ciele ako bol v tomto prípade Londýn bola presnosť uspokojivá. Strelu takejto konštrukcie bolo možné vtedajšími prostriedkami postupne čoraz úspešnejšie zostreľovať.

Riadiaci modul zo strely V1 je vystavený ako jeden z exponátov.

Strela V1
Strela V1 (zdroj: ML)

Za mierny príplatok sa výťahom dostanete aj na strechu bývalej uhoľnej elektrárne v areáli odkiaľ je výhľad na okolie.

Byvala elektraren. Na jej streche je vyhliadkova plosina.
Byvala elektraren. Na jej streche je vyhliadkova plosina. (zdroj: ML)

V prípade rakety je to už celé zložitejšie. Teda, rakety na pevné palivo boli známe už dávno. Teda niečo také ako sú ohňostroje predávané koncom roku. Tj na drevenej paličke je hore upevnený motor na pevné palivo spolu s trochou náplne ktorá urobí svetelný efekt. Takáto raketa štartuje veľmi veľkým zrýchlením preto jej stačí krátke vedenie. Ak je ťažisko vpredu a za nim je napríklad tá drevená palička, to sa nazýva šípová stabilizácia. Modelárske rakety majú motor aj ťažisko dole, a sú stabilizované krídelkami. Tiež im stačí krátky vodiaci drôt. Podobne raketomety majú krátke trubkovité vodiace rámy alebo závesy.

Veľká raketa vážiaca niekoľko ton však nemá taký silný motor aby vystrelila hore s veľkým zrýchlením ( a v prípade ak v nej sedia ľudia tak to ani nie je vhodné). Preto jej krídelká na stabilizáciu nestačia. Ak ste videli štartovať veľkú raketu, tak tá sa najprv pohybuje pomerne pomaly. Aby sa neprevrátila potrebuje nejakú aktívnu stabilizáciu. V prípade štartujúcej rakety je to vyrovnávanie rakety usmerňovaním prúdu spalín z motora.

To sa robí aj dnes. Buď sa nakláňa celý motor ( alebo niektoré ak je ich viac) alebo sú v prúde spalín lopatky ktoré usmerňuje vytekajúce spaliny a takto balansuje raketu v požadovanej polohe. To je aj prípad V2. V podstate by raketa mohla visieť vo vzduchu či rovnomerne stúpať alebo klesať.

Vyriešilo to znovu zariadenie s gyroskopmi, v tomto prípade dvoma ktoré zabezpečili aby raketa vedela regulovať otáčanie a náklon. K tomu patrilo ešte jedno zariadenie ktoré meralo dosiahnutú výšku na základe merania zrýchlenia. To a nazýva akcelerometer. Ak viete zrýchlenie a čas ako dlho trvá, viete určiť svoju rýchlosť aj dráhu ktorú ste prešli. V tých časoch neboli elektronické digitálne počítače, takže všetko muselo byť vymyslené ako elektromechanický prístroj alebo istý druh analógováho počítača.

Raketa nebola riadená až na cieľ, lebo tento navigačný systém to neumožňoval. On len zabezpečil stabilitu pri štarte a navedenie na správnu dráhu , tj vertikálny sklon , horizontálny smer a rýchlosť. Ak to raketa dosiahla, motor sa niekde pri vrchole dráhy v správnom okamihu vypol a raketa letela po balistickej dráhe už neriadene. Motor rakety bežal asi 60 sekúnd.

Inerciálne riadenie čo je ten typ ktorý používa gyroskopy a akcelerometre na určenie polohy v priestore je schopné teoreticky navádzať raketu až do cieľa. Na to je však potrebné zrátavať dráhu prejdenú vo všetkých troch osiach čo asi nebolo vtedy až také jednoduché s dostatočnou presnosťou dosiahnuť. Dnes má gyroskop aj akcelerometre každý hračkársky dron a vlastne aj smartfón, akurát už pracujú na trochu inom princípe ako pôvodné rotujúce zotrvačníky. A hlavne, neskôr boli dostupné elektronické počítače čo výpočet riadenia a polohy veľmi uľahčilo.

Niektoré rakety vraj boli navádzané správnym smerom aj pomocou sledovania radarového signálu vysielaného zo zeme správnym smerom. Ale riadenie gyroskopom má tú výhodu že ho nie je možné rušíť na rozdiel od rádiových vĺn.

Raketa dosiahla výšku max asi 80 km a rýchlosť 5500 kmh. Do cieľa vzdialeného až 300 km doletela za cca 5 minút. Pri takej obrovskej rýchlosti neexistoval spôsob ako prilietajúcu raketu zničiť. Preto sa obrana sústredila na bombardovanie odpaľovacích rámp a miest kde sa rakety vyrábali.

Dnes sa rakety ničia inými raketami a k tomu je jednak potrebné raketu skoro zamerať radarom a presne navádzať aby sa k tej pôvodnej vedela priblížiť. To v daných časoch bolo nemožné.

V danej dobe tieto rakety predstavovali naozaj zázračnú zbraň proti ktorej nebolo reálnej obrany. Výroba však stála ohromné prostriedky a pri nej zahynulo viac ľudí ako pri jej bojovom použití. Raketa niesla takmer tonu nie najsilnejšej ale stabilnej výbušniny ( raketa sa zahrievala pri prechode atmosférou na vysokú teplotu ktorú silnejšie známe trhaviny nezvládali). Navyše výbuch nastal až pri náraze a to v prípade takej rýchlosti znamenalo že sa zaborila do zeme či budovy a vybuchla až tam. Takzvané približovacie zapaľovače ktoré by ju odpálili tesne nad zemou v Nemecku neboli vtedy bežne dostupné ( počas 2. sv vojny ich použiteľné nasadili aj vyrobili vraj len USA.)

Zázračnej zbrane v ktorej videli veľký potenciál sa chceli zmocniť všetky krajiny , napokon sa to podarilo najlepšie USA ktorým sa vzdal vedúci výskumu Werner von Braun. Spojenci získali dokumentáciu, diely aj kľúčových inžinierov. Von Braun sa stal po vojne vedúcim v NASA a bol to on kto nakoniec v programe Apollo dostal prvých ľudí na Mesiac.

Na konci prehliadky múzea je odkaz asi v tomto zmysle: Na toto miesto možno mať rôzny pohľad. Jeden je, že je to miesto kde obrovské úsilie inžinierov dokázalo položiť základy kozmonautiky a letov do vesmiru. Druhý pohľad je očami tých, ktorý zomierali v koncentračných táboroch kde sa diely rakiet vyrábali. A tretí je pohľad tých ktorým tie rakety padali na hlavu.

Pohlad z vyhliadky na streche.
Pohlad z vyhliadky na streche. (zdroj: ML)
Pohlad z vyhliadkovej plošiny na streche.
Pohlad z vyhliadkovej plošiny na streche. (zdroj: ML)

Ostrov Usedom je popri Rujane najpopulárnejším nemeckým letoviskom. S pevninou ho spájajú dva mosty kde býva aj celkom zápcha ak sa rekreácie chtiví nemci naložia do karavanov a hrnú k vode.

Baltické pláže okrem miest kde sú známe plážové koše proti vetru , vyzerajú na divoko asi takto. Za pásom lesa dlhokánske pieskové pláže s veľmi pozvoľna sa zvažujúcim dnom. Parkovať sa dá zvyčajne hneď oproti za cestou. Treba mať dostatok jedno- či dvoj-eurových mincí do parkovacieho automatu. Hodina je myslím euro , celý deň za 5, aspoň teda na tých verejných. Parkovné sa dá platiť aj akousi ich domácou aplikáciou.

Prirodna plaz Usedom
Prirodna plaz Usedom (zdroj: ML)

Plaz Usedom
Plaz Usedom (zdroj: ML)

Plaz Usedom
Plaz Usedom (zdroj: ML)

Plaz Usedom
Plaz Usedom (zdroj: ML)
Matúš Lazúr

Matúš Lazúr

Bloger 
  • Počet článkov:  130
  •  | 
  • Páči sa:  856x

Dokážem usedavo ležať. Zoznam autorových rubrík:  AustráliaMalajziaSúkromnéNezaradenéVeda a technikaO dobe kovidovej

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

47 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

63 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu