... a kedy budem ja šťastný?!

Príbeh chudobnej Alžbety, ktorú okolnosti donútia ponúknuť na medicínske účely svoje telo, stavia divákov pred dve zásadné otázky – akú cenu má ľudské telo, akú cenu má ľudský život? Má vôbec nejakú cenu? Príbeh Alžbety je aj príbehom stratenej viery v Boha, ktorý bol nietzscheovsky zabitý a zmizol z medziľudských vzťahov. Je to ale aj príbeh lásky, ktorá ostala v našej spoločnosti len ako sprofanované slovo a nostalgická spomienka na niečo nežné a krásne. A nakoniec je to aj príbeh nádeje. Nádeje, ktorá drží človeka večne pri živote. Nádeje, ktorej koniec znamená začiatok malého tanca smrti...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (24)
Obrázok blogu
(zdroj: www.renemiko.com)

Tragikomédia rakúskeho dramatika Ödöna von Horvátha Viera, láska, nádej v réžii Michala Náhlíka s podtitulom Malý tanec smrti sa odohráva na chladivej scéne pitevne inšpirovanej pop-artom na experimentálnej scéne Divadla Jonáša Záborského v Prešove. O pitevňu ide len na začiatku, no scéna ostáva, aby pripomínala ľudskú pominuteľnosť v materialistickom svete, ktorý si o sebe pyšne myslí, že je večný.

Obrázok blogu

Predstavením nás sprevádza panoptikum mnohých smiešnych, trápnych a bezcitných postáv. Ku kvalite inscenácie by však viac prispelo zníženie počtu postáv a menej (nízkej a komerčnej) samoúčelnosti. Práve nadmerné množstvo osôb na javisku a najmä ich funkčné zaradenie podsúva otázku, či sa divadlo nechce zapáčiť úplne každému. Divadelné predstavenia sa však robia pre ľudí, a preto obraz predstavenia veľa napovedá o obraze diváka. Nemôžeme sa čudovať výsledným podobám inscenácií. Veď žijeme v dobe, keď nie divadlo formuje ľudí, ale žiaľ ľudia formujú divadlo. Keď sa umenie, divadlo robí pre peniaze a podlieza masovému (ne)vkusu, stáva sa obyčajnou prostitútkou (o ktoré nie je ani v tejto inscenácii núdza). V DJZ sa určite oplatí ísť na Náhlíka, ale ak chcete niečo hlbšie, stavte radšej na jeho skoršie inscenácie.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Na začiatku tejto hry zaznieva presvedčenie, že človek tu predsa nemôže byť na predaj. Celý zvyšný priebeh tohto predstavenia nás presviedča o pravom opaku. (Bez)nádej privádza Alžbetu k zúfalému vzťahu s Alfonzom Klostermeyerom. Hovorí sa, že smrť jedného človeka je tragédia, smrť tisícov štatistika. Dnes je pre nás už štatistikou všetko. A je to práve Alfonz, ktorý v samom závere hry, po zavŕšení jednej životnej tragédie (ktorá je pre ostatných komédiou – možno práve preto je výsledkom tragikomédia), vyslovuje posledné slová, ktoré tak presne vyjadrujú postoj skoro každého z nás – a kedy budem šťastný ja?! Ja. Moje šťastie. Človek zabúda, že zúfalo klame sám seba, ak sa presviedča, že šťastný môže byť aj sám. A tí druhí? Buď majú peniaze a šťastie si kúpia, alebo môžu pozvať na malý tanec smrť. Čo iné im ostáva? Viera, láska? Nádej?

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu
Matúš Marcinčin

Matúš Marcinčin

Bloger 
  • Počet článkov:  64
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ukradnuté mi môžu byť kľúče,ukradnutý si môžem byť sám,rád zaplatím ten najvyšší účet,keď najnižšiu rýchlosť mám...(Vlado Krausz) Zoznam autorových rubrík:  DivadloLiteratúraSvetNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karol Galek

Karol Galek

116 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

92 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

50 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu