Tragikomédia rakúskeho dramatika Ödöna von Horvátha Viera, láska, nádej v réžii Michala Náhlíka s podtitulom Malý tanec smrti sa odohráva na chladivej scéne pitevne inšpirovanej pop-artom na experimentálnej scéne Divadla Jonáša Záborského v Prešove. O pitevňu ide len na začiatku, no scéna ostáva, aby pripomínala ľudskú pominuteľnosť v materialistickom svete, ktorý si o sebe pyšne myslí, že je večný.
Predstavením nás sprevádza panoptikum mnohých smiešnych, trápnych a bezcitných postáv. Ku kvalite inscenácie by však viac prispelo zníženie počtu postáv a menej (nízkej a komerčnej) samoúčelnosti. Práve nadmerné množstvo osôb na javisku a najmä ich funkčné zaradenie podsúva otázku, či sa divadlo nechce zapáčiť úplne každému. Divadelné predstavenia sa však robia pre ľudí, a preto obraz predstavenia veľa napovedá o obraze diváka. Nemôžeme sa čudovať výsledným podobám inscenácií. Veď žijeme v dobe, keď nie divadlo formuje ľudí, ale žiaľ ľudia formujú divadlo. Keď sa umenie, divadlo robí pre peniaze a podlieza masovému (ne)vkusu, stáva sa obyčajnou prostitútkou (o ktoré nie je ani v tejto inscenácii núdza). V DJZ sa určite oplatí ísť na Náhlíka, ale ak chcete niečo hlbšie, stavte radšej na jeho skoršie inscenácie.
Na začiatku tejto hry zaznieva presvedčenie, že človek tu predsa nemôže byť na predaj. Celý zvyšný priebeh tohto predstavenia nás presviedča o pravom opaku. (Bez)nádej privádza Alžbetu k zúfalému vzťahu s Alfonzom Klostermeyerom. Hovorí sa, že smrť jedného človeka je tragédia, smrť tisícov štatistika. Dnes je pre nás už štatistikou všetko. A je to práve Alfonz, ktorý v samom závere hry, po zavŕšení jednej životnej tragédie (ktorá je pre ostatných komédiou – možno práve preto je výsledkom tragikomédia), vyslovuje posledné slová, ktoré tak presne vyjadrujú postoj skoro každého z nás – a kedy budem šťastný ja?! Ja. Moje šťastie. Človek zabúda, že zúfalo klame sám seba, ak sa presviedča, že šťastný môže byť aj sám. A tí druhí? Buď majú peniaze a šťastie si kúpia, alebo môžu pozvať na malý tanec smrť. Čo iné im ostáva? Viera, láska? Nádej?
