Ukradnuté mi môžu byť kľúče,ukradnutý si môžem byť sám,rád zaplatím ten najvyšší účet,keď najnižšiu rýchlosť mám...(Vlado Krausz) Zoznam autorových rubrík: Divadlo, Literatúra, Svet, Nezaradené
Štatistické údaje vravia, že najviac samovrážd sa na Slovensku pácha v noci v čase od dvadsiatej druhej do siedmej hodiny ráno. Oproti tomu najviac samovražedných pokusov spadá do intervalu medzi trinástou a osemnástou hodinou. V Prešove štatistiky neplatia, dvaja muži sa chcú zabiť o devätnástej. Zvyčajne v stredu.
Truhlu s jeho telom niesli zaplneným Červeným námestím v Moskve Molotov a Stalin. Ten druhý je podozrievaný z toho, že ho dal zavraždiť. Stal sa kultúrnou ikonou sovietskej propagandy, no pred leninským terorom sa musel roky skrývať v zahraničí. Bol presvedčený, že každá revolúcia musí byť založená na humanizme a osvete. O ruskej revolúcii v roku 1917 písal ako o anarchistickej vlne plebejského násilia a odplaty, ako o aziatskej revolúcii. Neskôr oslavoval výdobytky socializmu, kam zaradzoval aj zlopovestné gulagy. Bol tvárou režimu, ktorého obete sa počítajú v miliónoch, zároveň hlboko veril v to, že človek – to znie hrdo. Maxim Gorkij.
Milióny rokov sa nepreťali obežné dráhy Marsu a Venuše. Akokoľvek to možno niektorých všemocných škrie, v najbližšej dobe – napriek známostiam na vysokých miestach a navzdory všetkým neviditeľným rukám - ani nevyzerá, žeby sa na tom malo niečo zmeniť. Rovnako je to už tisícročia aj s obežnými dráhami muža a ženy. Obiehajú okolo seba, no nikdy sa nestretnú – v pochopení. Časté skraty, vychýlenia konštantnej orbity a nečakané strety týchto blúdivých obežníc s nepravidelnou periódou návratu fascinujú ľudstvo odnepamäti a pripisujú to fenoménu, ktorý si pracovne nazvali láska.
Do nášho mesta zavíta osobnosť svetového formátu. Je to pre nás veľká udalosť, zas po toľkých rokoch bude tu. Na stanici čakám celý týždeň, že zadarmo mi dajú plagáty a odznaky. I nad naším mestom vyjde slnko a zaženie všetky mraky. Do nášho mesta zavíta osobnosť obrovských rozmerov. Usmeje sa zhora milo na nás a ja si ju zachytím kamerou.
Natvrdo a bez pomoci. Čierne vody pekelných vidín potopili svet. Petrolej stekajúci po vlasoch ti zatemnil zrak. Niekto ti do nich zaboril svoje studené a lepkavé prsty. Ledva chytáš slabnúci dych, si beznádejne zovretý úzkosťou. Horúcu lebku ti diabli s obludným revom rozbíjajú na tisícky úlomkov. Leviatan kŕčovito miesi tvoje chvejúce sa vnútornosti... A noc nekončí. Tancuj, tancuj, toč sa a neprestávaj! A krásná Margita, tanečnice smrti, má svetr vzoru pepita a zadkem vrtí. Začíná maškarní ples - kams to vlez? Kams to, prosím tě, vlez?!
Nie si vzdorujúci rebel s Ginsbergovými veršami v jazzovom ošiali popierajúci úpadkovú pseudokultúru univerzálneho dneška. Nikdy v svojej skrytej duši nezažiješ Sturm und Drang, ktorý ťa mykne mimo masu mäsa. Utopické vízie o nirváne spravodlivosti vo vesmírnom kolobehu mieru a pokoja sú ďaleko od tvojich horizontov. Nevieš, čo to je revolúcia, čo je to stáť za sebou samým a stať sa sebou samým. Nemáš rozhľad filozofa potrebný pre opovržlivý nadhľad stoika. Chýba ti odstup a pohľad uprený niekde tam k ďalekým sackettovským modrým vrchom... To nič. Pokoj a mier. Aj tak je všetko len márnosť.
S pôžitkom škrtnúť zápalkou. S pohrdlivým úsmevom ju hodiť poza svoj chrbát. Dole, pod bralo, do doliny... Lebo tam som všetko s jasnou mysľou a s pokojom v duši polial petrolejom. Nie je nič, čo nehorí, temný dym a ohnivočervené plamene obkľúčili skalisko. Záblesky na nebi. Dotrhané plátno pre apokalyptické výjavy. Nepotrebujem to vidieť. Líham si, zatváram zrak a hlbokými nádychmi sa spíjam do nemoty tmou a nocou. Keď oči otvorím, je všade ticho a navôkol len pokojná mesačná krajina. V šírej pustatine rastie len jeden kvet sakury. Konečne pokoj. Preč od všetkých a všetkého, čo človeku ubližuje. Aspoň na chvíľu byť úplne sám a úplne ďaleko od sveta. Pozerať na čerešňový kvet a začať stvorením nového sveta, ktorý sa stane miestom kradmých únikov z až príliš často bezútešnej skutočnosti. Sveta, kde duša pookreje láskaním lyrických pohladení. V tejto krajine, kde už hlava nebolí a život viac nemýli, si na mňa počkali aj tiene zabudnutých predkov.
... aj z toho najväčšieho ľudomila by sa pravdepodobne stal niekoľkonásobný vrah. Aké by to bolo, keby sa myšlienky stali skutočnými? Ak by sa svet, ktorý často prácne či podvedome skrývame vo veľkej tajnosti, stal skutočným? Hoci len i na jedno popoludnie, čudné a podivuhodné.
Neviem, ako by som ti to, skrátka, opustila hlava telo, opustilo telo hlavu, ja... Vyspal som sa z teba, už ťa viac netreba. Bez dotyku, bez objatia, pochybnosti sa rýchlo stratia. Zostala len kôrka z chleba, drahá. Ja vyspal som sa z teba. Tvoj DJ.
Na dne krátera stále súperia telo s hlavou. A v jednej zapadnutej slovenskej krčme u Šofelesa spolu súperia anjel (normálny anjel s krídlami) a čert (normálny čert s rohami). Vedú nevyrovnaný (čert sa len spokojne smeje) boj o dušu sedliaka Škorca, nepolepšiteľného korheľa a ožrana.
Si (ešte) mladý. Vidíš všetko jasne a kriticky, vieš pomenovať veci priamo, rozprávaš ostro a nekorektne, nebojíš sa a máš odvahu pokúsiť sa meniť veci. Nemáš rád zatuchlinu a rezignované generácie bez ideálov, po ktorých tu ostal len trpký zápach, ktorý ťa privádza do zúrivosti. Odmietaš usmievavú faloš a slizkú pretvárku. Odmietaš všetko, čo je len preto, že to vždy tak bolo. Do nepríčetnosti ťa vytáča ľudská hlúposť a nemyslenie. Nechceš prázdnotu, hľadáš zmysel a význam, túžiš napĺňať svoje konanie a bytie. Chceš žiť skutočný a reálny život, nenávidíš paralelné štruktúry a svety trhu, pohŕdaš skorumpovanými osobami bez cti a morálky. Ty sa môžeš pevne pozerať ostatným rovno do očí, bez uhnutia pohľadu či sklopenia zraku. Aj keď robíš chyby, vieš si ich priznať. Vyzdvihuješ úprimnosť, chceš si vypočuť názor každého. Chceš priniesť niečo nové, niečo, čo tu ešte nebolo, niečo, čo nás možno posunie ďalej. Nás všetkých. Možno - lebo skúšaš, nepoznáš stopercentný recept. Chceš to všetko niekam posunúť. Ísť vpred a ukázať cestu aj ostatným. Máš svoje ideály. Máš svoje tajné sny. Máš svoj vysnený raj. Si (ešte) neskazený idealista. Si čajka. ... hm, tak zdochni. Blázon.
Už to tak vyzerá, že neisto a zmätene, možno trochu nervózne, stojíme a prešľapujeme v čase, keď pyšná Európa či západná (takzvaná) civilizácia v súlade s dejinnými skúsenosťami a zákonitosťami (možno aj nevyhnutnosťami) pomaly zostupuje zo svojho pomyselného piedestálu a azda prenecháva svoje miesto čela ľudského vývoja iným oblastiam a inému obyvateľstvu na Zemi.
Snil som teda s otvorenými očami! Aj včera na prechádzke som snil; mám neustále sny. Lebo sny sú ako opitosť alebo iný život. (Ján Červeň – Zlomený kruh)
Nevedeli, kto sú to dvanásti mesiačikovia. Nemali poňatia o sile Valibuka či Lomidreva, nemali predstavu o výzore Laktibradu. Trojruža bol pre nich len akýsi kvet. Nerozumeli, prečo by mala byť soľ nad zlato. Tri groše sa im zdali málo.
S nenávisťou v pohľade namáhavo nastúpil prednými dverami do trolejbusu, aby začal bez príčiny prízemne nadávať všetkým, ktorí sa usmievali. Alebo mali len radosť v očiach. Počiatočný zvýšený hlas sa postupne menil v zlostné sipenie. Nevraživý zrak prestával blúdiť po cestujúcich a prijímal tupý, neprítomný výraz...
Dám obesiť celý svet! Ak nenájdem svoje peniaze, obesím sa sám!
„Tento príbeh nie je fantastický, hoci je veľmi nepravdepodobný. Žijeme v časoch, keď sa môže stať všetko. Ak nie dnes, tak určite zajtra, lebo budúcnosť patrí vede.
Dva príbehy o deťoch. Dve rozprávania o dvoch svetoch. O mori chudoby a ostrove blahobytu. O mori, ktoré závidí ostrovu. O ostrove, ktorý nikdy nepochopí, že nemôže existovať bez mora.
Pri príležitosti udelenia niekoľkých ocenení som s ním pred časom robil rozhovor pre medzičasom zaniknuvší kultúrno-spoločenský dvojmesačník Prešovský magazín (6/2009). Celý rozhovor sa odohrával vo veľmi príjemnej atmosfére pred jednou z premiér jeho domovského divadla. Nehral v nej. Prišiel sa pozrieť na svojich kolegov, ktorých si nevie vynachváliť. Rozprávanie sa s týmto veľkým skromným hercom bolo pre mňa skutočným zážitkom. Som veľmi rád, že administrátori blog.sme.sk mi umožnili pripojiť k mojim článkom o prešovských divadelných inscenáciách aj tento rozhovor. Ospravedlňujem sa za mnohé nedokonalosti, ktoré vznikli následkom obmedzení pri písaní originálu článku, keď som sa snažil vtesnať dlhý rozhovor do presne určených hraníc počtu znakov... Skutočná osobnosť. Bez ďalších veľkých rečí. Herec Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove Eugen Libezňuk.
Netypický, ale o to reálnejší prípad súčasnej rodiny. Najstarší syn R. je slabomyseľný, mladší A. zatvorený na psychiatrii a tretí N. je kripel na vozíčku. Ich matka L. sa vzdala. Rezignovala na svet a prijala pravidlá hry na pasívne prežívanie. Jediný, kto sa s tým odmieta zmieriť, je otec R. Muž s veľkým sebavedomím, ktorý čakal od života veľmi veľa. O to väčšia je jeho zúrivosť z nenaplnených predstáv. Nielen tá však prináša do jeho rodiny veľké napätie a robí jej členov nešťastnými. Aj keď si to neuvedomujú. Každý ubližuje tomu druhému, aj sebe. Svoje životy a konflikty v nich berú ako samozrejmosť. Bez možného riešenia.
