Celá se choulí jak tak mlčí / opuštěná / zpod víček růžek smuténky jí trčí / opuštěná / nikomu o tom nepoví neboť se stydí / opuštěná / uprostřed samoty v krajině lidí / opuštěná / vlající jako prádlo na plotě / zbloudilá ve své velké samotě / opuštěná opuštěná.
(Jarek Nohavica: Opuštěná, 1984.)
Prvý z nich sa chce obesiť a volá sa Nezdar. Ani uviazať slučku na stĺpe sa mu nedarí. Nič v živote sa mu ešte nevydarilo a s existenciálnou hrôzou si uvedomuje, že ho pravdepodobne čaká aj nezdarená samovražda. Nedá sa ujsť pred vlastným osudom. Čo s takým životom?!
Města jsou jedno jako druhý / černá je osmá barva duhy / černá je barva kterou mám teď nejraděj / jó je to bída je to bída / hledal jsem ostrov jménem Atlantída...
(Jarek Nohavica: Osmá barva duhy, 1984.)
Nezdarené pokusy s lanom opodiaľ mlčky sleduje druhý muž. Periférne vnímanie blízkej zúfalej situácie ho necháva cynicky pokojným a ľahostajným. Veď načo by z toho robil veľkú vedu. Aj on sa prišiel zabiť. Volá sa Zdar a všetko v živote sa mu darí až tak, že je to neznesiteľné. Vie, že všetko, na čo si len pomyslí, mu určite vyjde, a preto stráca sny a nádej - lebo ich nepotrebuje. Má istoty, no nemá prečo žiť. A to ho v jeho ťažkej metafyzickej nude privádza k tomu, že sa ide zastreliť. Nemusí sa ponáhľať - vie, že sa mu to naisto vydarí. No čo s takým životom?
Piekło i raj / zmokła wrona jak ja sama / kracze żałośnie / deszcz bębni o dach / piekło i raj / zaskrzypiała stara brama / pierwszy raz w życiu / ogarnął mnie strach.
(Jarek Nohavica: Peklo a ráj, 1988; Piekło i raj, 1994.)
Severne od nás na takéto ťažko uveriteľné a absurdné situácie hovoria, že tego by nawet sam Mrożek nie wymyślił. Ale toto vymyslel práve on. Sławomir Mrożek (1930 - 2013) je výrazná poľská osobnosť druhej polovice 20. storočia, ktorej význam ďaleko prekročil hranice literatúry aj kultúry. Známym sa stal vďaka svojim absurdným prózam a tragikomédiám s celospoločenským rozmerom, zvýraznenom po jeho emigrácii z komunistického Poľska v roku 1963. Načrtnutá vstupná situácia je z drámy Letný deň (Letni dzień, 1983), ktorú v réžii Jakuba Nvotu uvádza Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove.
Přišel mi poštou dopis / a v něm tři slova, / na bílém papíře / písmena tyrkysová / a podle toho, jak je stavěna ta věta / myslím, že píšou mi / slušní tohoto světa: / Běž se oběsit!
(Jarek Nohavica: On se oběsil, 2007.)
Miestom príbehu a absurdných dialógov je dožívajúce prímorské letovisko, v ktorom sa rozvíja zaujímavá metafora plávania. Certifikovaný inštruktor plávania Zdar môže nešťastne povedať, že plávam výborne a môžem vás ubezpečiť, že to nespôsobuje šťastie. Keď plávam, myslím si: Načo je to plávanie, prečo som v tej vode, načo som ja, načo je tá voda. Jeho náprotivok, klient kurzu plávania Nezdar, zasa smutne vraví, že navštevoval som rôzne plavecké školy, bol som vytrvalý, ale nikdy som sa to nenaučil. Udržím sa na vode iba pár minút a potom sa topím. Stavbu tela mám normálnu, síl mám dosť, pohyby vykonávam správne a nič z toho. Musí to byť niečo také vo mne. V mojom vnútri... Ach, keby som si mohol zaplávať aspoň raz. Kto z nich dvoch je nešťastnejší? Kto si zaslúži zomrieť viac?
Obrat v ťaživej existenciálnej atmosfére nastáva príchodom Dámy, inštruktorky plávania v štýle prsia: Vyberám si seba. Takú, aká sa chcem, aká mi viacej vyhovuje. Ty, on, čo je to za hlúposť. Ty myslíš on. On myslí ty. On, ty, vy vždy takto myslíte a nedokážete myslieť inakšie. A ja myslím ja. Samovražda sa odkladá, začína boj o osudovú ženu.
Letný deň určite nie je o počasí. Táto Mrożkova dráma presahuje aj tematizovanie odcudzenosti a necitlivosti ľudí, ktorých životy a problémy sú utopené v oceáne ľahostajnosti. Napísanie tejto hry v prvej polovici osemdesiatych rokov viedlo autora i k tomu, aby ukázal vtedajší svet, rozdelený na západné a východné Nemecko, na svet pred a za železnou oponou. Zdar a Nezdar. Nie je ťažké uhádnuť, s kým identifikoval obe postavy. Desivým sa stáva zistenie, že oba svety smerovali k samozničeniu. Ešte desivejším však poznanie, že dnes svet a ľudia podliehajú oveľa ťažším a zákernejším rozdeleniam. A nechcú plávať, len si ležia v močaristom bahne unudenej ľahostajnosti. Kto je tou záhadnou Dámou, ktorá dá všetko do pohybu? Kto ostane nažive?
A kto vyhrá šachový boj o Dámu? Kto v tejto hre stratí kráľa? Čo s obesením, zastrelením a s takým životom? Odpoveď nájdeme v Letnom dni. Absurdnú, typicky mrożkovskú: Na samovraždu je vždy dosť času. Aj polhodinu pred smrťou.
