Úvodná veta patrí Harpagonovi. Neslávne slávnemu Lakomcovi ako reakcia na stratu truhlice s peniazmi v (pre tých rozhľadenejších) notoricky známom príbehu francúzskeho dramatika Moliéra zo 17. storočia. Odvtedy sa meno Harpagon stalo synonymom lakomca. Inscenovať dnes klasiku zavalenú predsudkami o povinnom čítaní nie je ľahké. Diváka môžeme otráviť buď nudou alebo gýčom. Nová doba si žiada nové videnia, nové pohľady, nové interpretácie. Lebo umenie je veľkým a pravým len vtedy, ak je nadčasové. Lakomstvo je večné. Je aj Lakomec nad časom alebo patrí už len do literárnej histórie?
Režisér Marián Pecko sa rozhodol ukázať v prešovskom Divadle Jonáša Záborského Moliérovu nadčasovosť, no interpretačne posunul hru až do nadmoliérovských rovín. Stavil na istotu a do hlavnej úlohy obsadil Joža Stražana, ktorý si svoju rolu vychutnal a na ktorého herectvo sa oplatí prísť pozrieť. Prešovský Lakomec však nie je len o lakomstve a úžerníctve týkajúcom sa iba peňazí. Posadnutosťou materiálnymi pseudohodnotami. Pecko svoje videnie dnešného lakomstva necháva rozohrávať hercov v oveľa širších súvislostiach a rovinách.
Harpagonova rodina sa stáva synekdochou pre celé ľudstvo, ktoré trpí duševnou biedou a studenou odcudzenosťou, ktorá mrazí z celého predstavenia. To už nie je tá stará moliérovská hra o nešťastnej láske Lakomcových detí Kleanta a Elizy. Žiaden sentiment, rovnako ani dojatie. Na javisku Historickej budovy DJZ lásku nehľadajme, ani žiadne city. Nič teplého. Okrem zmyselnej vášne podfarbenej dupotom a erdžaním divokých koní miznúcich v súmraku... Čo je atmosféra, ktorou celé predstavenie tajomne začína a ktorá mi evokovala Jarka Nohavicu, ako raz viděl divoké koně, běželi soumrakem. Vzduch těžký byl a divně voněl tabákem...
Každá postava má svoju chvíľku, keď všetko zastane, aby sme počuli jej slová. Aby sme trochu vstúpili do jej sveta. Lakomstvo nie je len vo svete peňazí. Lakomstvo je dnes predovšetkým vo svete srdca. Srdca lakomého na všetko to, čo ho môže robiť dobrým.
Prostú pravdu v podobe jednoduchej definície o pánovi domu počujeme hovoriť prešibaného sluhu La Fléchea (v staršom preklade Šidla), ktorému pomáha v jeho situácii dôstojne žiť a prežiť len humor a irónia (postmoderna už v 17. storočí?) - Pán Harpagon je zo všetkých ľudí najmenej ľudský. Ľudskosť sa však akoby medzičasom stala len sentimentálnym anachronizmom a v skutočnosti skoro nikoho nezaujíma. Nepatria k sluhom ako Šidlo tí, ktorí sa narodili ako chudobní, a preto nemajú v spoločnosti stratifikovanej podľa majetku inú šancu na dôstojné a primerané uplatnenie než prežitie pomocou spomínaného humoru a (postmodernej) irónie?
Jeho syn, súper vo vzťahu s Mariannou a zároveň skoro nevedomá obeť otcovej nesmiernej úžery Kleant v zúfalstve neváha povedať aj to, že kam až vedie mladých ľudí lakomstvo otcov. A potom sa ešte čudujú, keď si synovia želajú ich smrť. Tak ako otcovia zastupujú celú generáciu otcov, tak aj Kleant hovorí za všetkých mladých, ktorým rodičia po sebe zanechali svet, v ktorom by sami žiť nedokázali a ani nechceli. Keby si to vedeli aspoň priznať...
Obeťou vypočítavosti svojich rodičov na jednej strane a túžby po (neexistujúcom) majetku na strane druhej sa má stať mladá nesamostatná Marianna, znudená životom a túžbami. Do určitej miery pasívne prijímajúca životnú linku nakreslenú inými - Ak chceme byť šťastné, musíme si želať mužovu smrť, alebo ju aspoň očakávať. Prečo ho neodmietne? Bojí sa alebo si to ani nevie predstaviť, aby si žila svoj vlastný život. Život, za ktorý bude zodpovedať len ona sama. Tak za výhry, ako aj za prehry. Aby robila svoje vlastné rozhodnutia. V skutočnej slobode. Bez tieňa (a vrecka) rodičov.
Kleantova sestra Eliza hľadá lásku, no bez otcových peňazí je v tomto svete bezmocná. Vie, že bez nich neznamená nič a ani nič nezmôže. Je úplne v otcových rukách - Ach, otče, buďte trochu ľudskejší a nepoužívajte svoju otcovskú moc do krajnosti. Neodváži sa urobiť krok do neznáma. Nepokúsi sa vytrhnúť z pút. Materiálny blahobyt, aj keď len doma za špinavou pecou, je viac než romantická cesta zeleným lesom k ďalekým modrým vrchom... Naboso. Prostovlasá...
Jej milenec Valér je ochotný pre zisk a výhru urobiť všetko. Bez výčitiek. Na každú príležitosť a na každú stranu nová pretvárka. Veď čo sa dnes už nedá ospravedlniť? Nenájdeme však v jeho slovách aj trochu pravdy? Keď potrebujeme ľudí, musíme sa im čo najviac prispôsobiť. A to, že si ich môžeme získať len takto, nie je vina lichotníkov, ale tých, ktorí chcú, aby sa im lichotilo. Účel svätí prostriedky. Ak by to platilo naozaj, na zemi by sme mali raj, lebo svet by bol plný svätcov...
Dám obesiť celý svet! Ak nenájdem svoje peniaze, obesím sa sám! – Harpagon. Prečo by nedal obesiť hoc aj celý svet? Veď takýmto ľuďom sú všetci ostatní ukradnutí a ľahostajní. Vidia len seba a svoje záujmy. Prečo im však väčšina tlieska? Prečo majú peniaze takú veľkú hodnotu, že rozhodujú o hodnote človeka? O jeho živote? Prečo tí, ktorí ich nemôžu čestne nájsť, sa často naozaj môžu len ísť obesiť? - Lakomstvo (verbálne) odsudzujeme, Harpagonov (pokrytecky) milujeme. A túžime napodobniť.
