Keď moru ostrý víchor vládol / a na dno klesla moja loď, / takto som vzýval: „Otče, Diabol, / topím sa! Zachráň, vysloboď! // Svetielko záchrany mi zažni, / nedaj mi ešte zahynúť - / si pánom všetkých temných vášní, / aj mojej duše pánom buď.“ // A ruka Diablova ma vniesla / do spráchnivenej lodičky. / V tej lodičke som našiel veslá, / sivastú plachtu, lavičky. // Zas je tu pre zlý život skvelá / šanca, ja zas som osušil / to všetko zlé zo svojho tela / a všetky hriechy na duši. // A verný som, môj otče Diabol, / tomu, čo som ti prisľúbil, / keď moru ostrý vietor vládol / a ty si ma z dna zachránil. // Teba si moje verše cenia, / buď chvála tvojim zvrhlým dňom, / svet uvediem do pokušenia / a budem budiť hriechy v ňom. (F. Sologub: Keď moru ostrý víchor vládol..., 1902.)
Despotická, surová a ponižujúca výchova matky natrvalo poznačila život ruského dekadentného symbolistu Fiodora Sologuba (1863 – 1927). Ani jeho tvorba nemohla byť iná ako skeptická, pesimistická a melancholická. V sovietskom Rusku s nariadenými krajšími zajtrajškami niečo neprípustné, a preto aj zamlčiavané. Vyskúšal si všetky literárne druhy. Slávu získal románom Malý diabol (Melkij bes, 1907), ktorý neskôr prepracoval do podoby drámy, ktorej groteskný až absurdný charakter nadväzuje na najlepšie tradície ruskej literatúry reprezentované takými menami ako N. V. Gogoľ, F. M. Dostojevskij či M. J. Saltykov – Ščedrin. Sologubovu divadelnú hru Malý diabol pod nie veľmi šťastne preloženým názvom Úbohý čert uvádza od 14. decembra 2012 naslovovzatý odborník na ruskú drámu - Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove.
Už scéna sľubuje mimoriadny zážitok – neveľká miestnosť v malom ruskom mestečku v zapadnutej gubernii niekde za Uralom je obstúpená dookola čiernou vodou. Tu sa stretáva a na malom špinavom koberci aj tlačí miestna málopočetná elita, aby viedla vysoko učené reči - aké dlhé, také prázdne. Vzájomné urážky, osočovania, všetko pokrytectvo, lož a pretvárka musí ísť bokom, lebo ak chce človek patriť do spoločnosti, musí prehltnúť všetko, sladko sa usmievať a ešte hlúpejšie sa smiať. A neprestávať. Úsmev, prosím! Vychutnávajte si sliny, ktoré vám zliezajú po tvári, akoby vám stekal dole hrdlom sedemputňový tokaj. Stále sa usmievame! Pravá, ľavá... nohy si podrážame v pravidelnom rytme! A na rade je decentný smiech! Zbystrite zrak! Panta rhei, kde sú dnes zľavy a akcie, do ktorého zadku sa oplatí vopchať práve dnes?! A teraz smiech do popuku!!!
Miestny tĺk, ale dobráčisko od kosti Pavluška, lokálny mudrlant Platon Platonovič, regionálna jazyčnica – prostoduchá Mária Osipovna a stará malomestská ku... dáma Sofia Jefimovna. Nie posledným členom tejto vysokej spoločnosti je gymnaziálny učiteľ Ardalion Borisovič, okolo ktorého sa krúti stará dievka Varvara Dmitrijevna. A máme predstavenú celú miestnu honorabilitu. Všetko by bolo, ako má byť, ak by učiteľ Ardalion veľmi netúžil po kariére školského inšpektora... Vedľa scény však už strnulo stojí muž v čiernom, ktorý za celý čas neprerečie ani jedno slovo. A v chalúpke pán už známy, v čiernom fračku - (s kopýtkami).
Je to diabol osobne. Osobný démon v duši Ardaliona. Ešte je len malý a neškodný... Veci sa však dávajú do pohybu a účel stále viac a viac svätí prostriedky. Diabol rastie a je ho počuť stále viac a viac. Javiskom sa ozýva príšerný zverský škrekot. Ardalion upadáva do stále ťažších psychopatických stavov, ktoré prežíva bosý stojac v čiernej vode, nahý v svojej duši. A okolo paranoické halucinácie vyvolané kovovými hlasmi kamenných tvárí v šialenom tempe hovoriacich slová, ktoré ho dostávajú do stavov nepríčetnosti. Na scéne môžeme vidieť aj v kruhu tejto malej a úbohej spoločnosti bezvýznamných trpkosmiešnych figúrok veľkú tragédiu človeka, ktorý dal šancu zlu v svojom živote, hoc bolo na začiatku akokoľvek nepatrné. V hlavnej úlohe naozaj exceluje Eugen Libezňuk, ktorý v postave Ardaliona necháva stále viac priestoru jeho démonovi ctižiadostivosti, aby sa nakoniec úplne pomiatol a zmárnil svojho najlepšieho priateľa, seba – a tým aj diabla, ktorý sa až do chvíle vraždy tváril nezúčastnene a len si tak stál na okraji scény... Ak má byť diabol v ňom pre niečo úbohý, tak jedine preto, že jeho víťazstvo znamenalo zároveň aj jeho koniec. Zlo prináša len záhubu a zničenie. Aj svoje vlastné.
Ty, čo aj páriom, aj tým, čo lepru nosia, / cez rozkoš tušiť dáš, jak vonia v raji rosa... // Ó, Satan, zmiluj sa nad mojou skľúčenosťou! // Nevlastný otec náš, čo šepkáš túžbu Eve, / tým, ktorých z raja hnal Boh Otec v čiernom hneve... // Ó, Satan, zmiluj sa nad mojou skľúčenosťou! (Ch. Baudelaire: Litánie k Satanovi (úryvok), 1857.)
Prečo Ardaliona porazil malý úbohý čert? Prečo Fiodor Sologub vo svojej poézii oslavoval Satana? Prečo niekoľko rokov pred ním ho básnickými litániami vzýval aj Charles Baudelaire? Kvôli čomu si takto otvorene a veľkolepo vybrali Otca lži? Nebude to preto, že chceli šokovať? Že chceli ostro prebrať človeka z jeho letargie, v ktorej ľudstvo nielen úplne pokrivilo, ale až hriešne prevrátilo obraz Boha?!
Každý sme obrazom Boha. Nie sú však niektorí vnímaní ako sprítomnenie Boha trochu viac? Nehladia radšej svoje purpurové pásy, než by sa mali dotknúť malomocného? Nepozrú sa radšej na svoj zlatý prsteň, ako do očí psychicky trpiaceho človeka? Nie je tu čierny reverendový Boh pričasto len pre tých bohatých, šťastných, silných, zdravých...? Ak oni takto zosobňujú milosrdného a láskavého Boha, kto potom ostal pre chudobných, prostitútky, zločincov, žobrákov, utrápených...? Keď sa od týchto tiež ľudí takýmto spôsobom odvrátil Boh, kto už len môže čakať na druhej strane? Nečudujem sa a mám pochopenie pre Baudelairov, Sologubov a mnohých ďalších... Aj keď k nim nepatrili, boli natoľko veľkí, že sa postavili na tú druhú stranu – k biednym, úbohým, nešťastným,... k tým, o ktorých nikto neprejavil záujem a ostali sami. Rozumiem ich gestu a naozaj ho chápem. Niekedy je naozaj veľmi ťažké prijať to, že Boh je iný, ako nám ho sprítomňujú ľudia. Nielen oni. Aj my. Aj ja.
Ten malý úbohý čert bude stáť na okraji scény nášho života vždy. Je na každom človeku, či ho pustí na javisko svojej životnej drámy a akú rolu mu dovolí hrať na tomto maškarnom plese. Ardalion zažil peklo už tu na zemi a svoj boj nakoniec aj tak prehral. Len pravda nás oslobodí. Iba dobro má zmysel. A láska ostáva stále najväčšou.
Tej dosky čert sa nevzdá, / len zrýchľuje jej let, / kým nespadnem sťa hviezda, / len čo to bude chcieť, // kým laná nepredrú sa, / bude to ťažké, viem, / pokým sa ku mne skúša / nakloniť moja zem. // Vyletím ponad sosnu / a čelom o zem bach! / Len hojdaj, čert, tú dosku, / len vyššie, vyššie... ach! (F. Sologub: Čertova hojdačka (úryvok), 1907.)
