Rodičia trojročnej dcérky sa pripravovali s veľkou radosťou a očakávaním na dvojičky. Mama počas tehotenstva dostala rakovinu. Deti sa našťastie narodili krásne a zdravé. Ich mamka im teraz nemôže dať všetko to, čo potrebujú. Nemôže ich dojčiť a sama musí namáhavo bojovať o svoje zdravie, o svoj život. Otec nedostal dva mesiace výplatu a všetky úspory sa im minuli. Zúfalý muž zavolal nedávno v jeden deň o tretej popoludní na charitu, že má trojmesačné dvojičky, ktoré od polnoci nič nejedli a neutíšiteľne plačú od hladu. Na žiadnu pomoc od štátu nemajú nárok. Tá je tu pre iných. Možno, keby mali inú farbu pleti, ktohovie... Keď si pracovníčka charity vypýtala číslo, na ktoré sa chcela ozvať s pomocou, otec mohol len trpko povedať, že to je zbytočné. Volá zo záložne, v ktorej po skončení tohto telefonátu musí nechať svoj mobil. Nakoniec sa dohodli na mieste stretnutia. Dostali peniaze na umelé mlieko na dva-tri dni. Muž sľúbil, že hneď ako dostane meškajúce výplaty, všetko vráti. Bývajú na veľkom sídlisku neďaleko od nás...
V ten istý týždeň mi rozprávala žiačka ôsmeho ročníka na jednej z prešovských základných škôl o tom, ako sa u nich v triede zisťoval predbežný záujem žiakov o štúdium na stredných školách. Hovorila mi aj o spolužiačke z viac ako zámožnej, ale rozbitej rodiny, ktorá sa chválila tým, že pôjde na súkromné gymnázium do Vysokých Tatier. Je to len pre deti z vyššej spoločnosti. Pre tých, ktorí na to majú. A ona na to má. Nebude musieť byť s ostatnými, čo na to nemajú. Už aj na základnej škole to dávala všetkým najavo. Ona je viac. Bude sa tam učiť hrať golf, bude mať diplomatickú výchovu, bude tam... Mesačne ju to súhrne vyjde na toľko a toľko stoviek eur. Od rozvedených rodičov dostáva toľko a toľko eur vreckové,...
Dva príbehy o deťoch. Dve rozprávania o dvoch svetoch. O mori chudoby a ostrove blahobytu. O mori, ktoré závidí ostrovu. O ostrove, ktorý nikdy nepochopí, že nemôže existovať bez mora.
Je vzdelaná, ovláda francúzsky jazyk a etiketu a má spôsoby na vysokej úrovni. Rovnako vychovávala aj svoje tri deti. Niekedy bývala hrdá a bohatá. Patrila do vyššej spoločnosti. Prvýkrát sa vydala z lásky, no šťastie netrvalo dlho. Nakoniec bola rada, že jej manžel zomrel. Druhýkrát to už bolo skôr z rozumu. Alkohol a hazardné hry jej druhého manžela ich pripravili o všetko. Upadli do krajnej biedy. Keď zomiera jej druhý muž, rodina sa zmieta v extrémnych existenčných problémoch.
Katarína Ivanovna za posledné peniaze vystrojí manželovi pohrebnú hostinu. Márne čaká, že sa ukážu bývalí známi z vysokej spoločnosti. Zbytočne očakáva pomoc, či aspoň súcit. Katarína Ivanovna sa preto obracia k divákom Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove, aby im hovorila o sebe. O svojom živote v strhujúcom podaní Vladimíry Brehovej v monodráme napísanej na motívy slávneho Dostojevského románu Zločin a trest. Minulosť sa prelína stále viac a viac s krutou a bezcitnou prítomnosťou. Ponížená a potupená Katarína chodí a prosí, jej tri deti musia žobrať, svoju sestru Soňu v zúfalstve prinúti predávať svoje telo, aby mali z čoho platiť nájomné úžerníčke, ktorá ani v deň pohrebu nedá pokoj s dlžobami... Nádej skladá len do jedného človeka. Verí, že aspoň niekto sa zastane najbiednejších. Verí, že medzi divákmi je niekde študent Rodion Raskoľnikov...
Pred očami divákov, ktorí sú neustále zaťahovaní do deja, sa odvíja hlboká a zložitá tragédia vysokého sociálneho pádu ženy, aby nakoniec ostali na scéne len tri malé deti. Jej deti, ktoré sa až doteraz modlili k Bohu spolu a nahlas. No najstaršia dcéra vie, že teraz sa už bude modliť iba sama a potichu. Je čas sfúknuť sviečky, aby sa scéna ponorila do absolútnej tmy. Na svetlo nie je najmenší dôvod.
Hosťujúci režisér Svetozár Sprušanský spojil na Malej scéne prešovského DAD-u dve hry do jedného predstavenia rozdeleného len krátkou prestávkou. Po Kataríne Ivanovne (D. Gink – F. M. Dostojevskij) s jej svetom ponúka voľnú divadelnú adaptáciu satirickej poviedky M. J. Saltykova-Ščedrina (mimochodom Dostojevského súčasníka) O dvoch generáloch. Pochmúrnu scénu prvej hry vystrieda veselá farebnosť sveta dvoch (len dvoch?) generálov...
Dvaja penzionovaní generáli, ktorí v živote nič nedokázali a ktorí nevedia, čo to sú starosti, sa nechávajú úplne unášať svetom fantázie, imaginácie, tvorivosti, bizarných výmyslov,... Ukazujú nám iné tóny a farby, ktoré dokáže človek nájsť v sebe... Nepoznajú len jeden tón a jednu farbu – smútok a čierňavu. Všetko ostatné, celý svet patrí iba im. Zo svojho príbytku sa dostávajú na opustený ostrov, okolo ktorého je len šíre more. A to je voľný priestor pre herectvo Vasila Rusiňáka a Jozefa Tkáča, aby v absolútnej bezstarostnosti mysleli počas celej hry len na jedno – na to, že sú hladní. A chcú jesť! Existuje v živote vôbec niečo podstatnejšie? Nejaká vyššia hodnota? Určite nie!
Problém nastáva vtedy, keď zisťujú, že sami sa o to jedlo nepostarajú. A tak prerušujú divadelné predstavenie a medzi divákmi hľadajú najsprostejšieho človeka s najtupším výrazom v tvári. Nakoniec ho nachádzajú v driemajúcom Jevgenijovi Libezňukovi, ktorý sa stáva súčasťou herecko-diváckej improvizácie postavou Sedliaka. Stáva sa otrokom, ktorý slepo poslúcha, čo mu povedia páni z vyššej spoločnosti, aj keď sa to zdá akokoľvek scestné a divné. Tento sedliak (na rozdiel od tisícov skutočných „sedliakov“) však nie je až taký hlúpy, ako sa to možno na prvý pohľad zdá...
V najstrhujúcejšej a bravúrnej pasáži tejto druhej hry nám Sedliak ponúka svoj monológ na tému širokého diapazónu praktického využitia najčastejšie používaného ruského slova na tri písmená začínajúceho na ch... Opodstatnenosť tohto krátkeho lingvistického exkurzu sa ukazuje v závere hry, keď Sedliak vracia oboch generálov z vysnívaného ostrova do petrohradskej reality a v posledných slovách ich a všetkých "pánov" práve pomocou spomínaného slova posiela vo voľnom preklade do čerta!
Režisér Svetozár Sprušanský spojením týchto dvoch hier do jedného predstavenia chcel dať možno do kontrastu to, čo všetko v sebe človek dokáže nájsť. Možno chcel ukázať, že ak človek chce, dokáže uniknúť z tohto krutého sveta do sveta vysnívanej lákavej neskutočnosti. Aj ja sám to takto robím. Možno práve preto tak rád čítam knihy, rád chodím do divadla... Dostávam sa preč, von – a možno že sa dostávam dnu, do samého seba, kde sa uzatváram pred vecami, ktoré ma ubíjajú a ničia... No sociálny akcent z prvej hry je stále silnejší ako optimistické posolstvo tej druhej. Človek môže mať schopnosti nájsť v sebe veselé farby, no (materiálne) možnosti mu dovoľujú vidieť len farby čierne a biele... Schopnosti a možnosti. Aj za farby sa platí...
Či v skutočnej, či v divadelnej realite som sa počas jedného týždňa stretol tak mimoriadne s dvomi svetmi. S morom chudoby a ostrovom blahobytu. V príkrom kontraste. Viem, že to asi ťažko zmením. Neľutujem ani trochu, že som oveľa viac bližšie k tomu prvému svetu než k tomu druhému. Čo mi je však trochu ľúto je to, že ľudia z mora závidia ľuďom z ostrova (ktorí o nich nemajú ani najmenší skutočný záujem, okrem materiálneho), že chcú patriť k nim, že chcú byť ako oni... Nevidia ich prázdnotu a úbohosť. Niekedy cítim, že aj moji blízki by chceli žiť ľahší život, dovoliť si určité veci, ktoré možno nikdy nebudú mať, aj oni im akoby aspoň v kútiku duše závideli, chceli by byť aspoň jednou nohou tam... Bojím sa, že raz môj ročný syn a moje ďalšie deti nebudú vedieť pochopiť, že nebudú môcť mať zďaleka všetko... Bojím sa, že ostanem so svojím stoicizmom, svojou hrdosťou a opovrhnutím malomeštiackou mentalitou takzvanej vyššej spoločnosti osamotený... Ale aj tak mi môže byť ten ich ostrov ukradnutý. Dúfam, že sa to nikdy nezmení a že ma život nezlomí, dúfam, že vždy budem natoľko pevný, aby som sa dokázal radšej utopiť v mori, ako sa čo len trochu priblížiť k tomu prázdnemu ostrovu. Raz tam zhyniete. Aj keď možno nie od hladu.
