Toto je tragický záver klasickej slovenskej drámy Jozefa Gregora Tajovského Statky-zmätky. V prešovskom prevedení v réžii Matúša Oľhu sa Historickou budovou Divadla Jonáša Záborského ešte ozýva clivý spev uspávanky nad kolískou s malým dieťaťom. Predlžuje a stupňuje dojímavú tragickú chvíľu stretnutia a posledného rozchodu Ďurka Ľavka a Zuzky Kamenskej pri ich synovi. Hlas slabne, zlomená stará matka sfúkne sviečku a celá scéna sa ponára do tmy.
Bohatý gazda Ondrej Palčík so ženou Marou nemali deti. Nemohli. Alebo možno ani nechceli. Čím viac detí, tým menej majetku. Deti a sebectvo (často nazývané rozum) predsa nejdú dohromady. Neskôr, neskôr. Potom. Na deti nikdy nebude dosť peňazí. Každá radosť niečo stojí. A dieťa je veľmi veľkou radosťou. Obeta sa nenosí. Egoizmus víťazí. A deti nemôžu prísť. Na starobu pri pohľade naspäť a vôkol seba prichádza samota. A s ňou sa v duši usídľuje prázdnota. Čo bude s nimi, keď ostarnú? Čo sa stane s ich majetkom? Hádam ho len nedostane niekto cudzí?!
Ľahtikár Ďurko Ľavko strieda frajerky jednu za druhou. Aj keď behá za Betou s pochybnou povesťou, neodolá lákavej ponuke príbuzných Palčíkovcov. Ak ich doopatruje a zoberie si Zuzu Kamenskú (na ktorú predtým ani jedným okom nepozrel) za ženu, prepíšu na neho celý svoj veľký majetok. Nerozhodná Zuzka sa nakoniec podvolí tlaku matky, budúcich svokrovcov i pragmatického zdravého rozumu. Nedbá na varovanie svojho otca - A na majetky sa nelakom; i chudobní ľudia žijú statočne, spokojne. Celý svoj mladý život si len odopierala a musela tvrdo pracovať. Na cudzom, v ťažkej službe. Je to dobré dievča, no zatúži po šťastí. Vie, že šťastnou ju urobí len skutočná láska, a preto chce úprimne milovať svojho muža. Verí, že sa to dá. Aj keď na začiatku nie je láska, ale peniaze. Až keď je neskoro, spoznáva, že na začiatku večného vzťahu musí byť iba láska, a nie niečo iné. Avšak Ďurko ju nikdy nechcel mať rád. Zbytočne sa mohla snažiť. On vidí stále len svoju Betu. Tragédia manželstva z rozumu sa začína stupňovať...
Statky-zmätky sú mi blízke. Nie, nemusel som si nikoho brať kvôli majetku. Ten nemáme doteraz. Počas vysokej školy sme zarábali v zahraničí a poctivo šetrili. Sobáš sme mali krásny, svadbu nanútenú. Kompromisy sa neoplatia. Teraz žijeme skromne. Väčšina by neverila, za koľko sa dá ešte slušne žiť. My sa iba snažíme nepodliehať mentalite konzumu a nedostatku.
Na vysokej škole sa mi vcelku napodiv darilo. Mal som pekné plány. Teraz každé ráno vstávam do práce, ktorá ma miestami až neskutočne frustruje. Každé ráno hľadám motiváciu a cvičím sa v pokore. Zarábam peniaze. Nič viac. Aj tak nemáme kde bývať. Aj tak nemáme nič. Nemáme ani víziu. Na to by sme potrebovali nádej.
V jedno však dúfam a verím, že sa mi to podarí. Že kvôli tomu svinstvu nikdy neohnem chrbát. Statky-zmätky sú mi blízke. Pred očami mám záverečný výstup Tajovského drámy. Verím, že keď môj sedemmesačný syn raz vyrastie, že mu budem môcť priamo a hrdo pozrieť do očí. A verím, že pochopí a nebude mi vyčítať to, že ja som veril, že i chudobní ľudia dokážu žiť statočne a spokojne.
