Láska ženy a muža je jav tak hlboko poetický, že ako objekt umeleckého zobrazovania prežije aj tých, čo mali žiť večne. Ako príklad si zoberme známe Shakespearove verše z onoho najsmutnejšieho príbehu všetkých čias (1597):
Romeo: Neverí jazvám, kto ich necíti. / Lež ticho! Čo to svitá v okne tom? To východ je a Júlia je slnko! /.../ Dve najskvostnejšie hviezdy na nebi / by mohli tie jej oči poprosiť, / nech na oblohe žiaria miesto nich.
Júlia: Romeo, prečo si ty Romeo? / Ach, zapri otca, vzdaj sa svojho mena. / Ak nechceš, tak mi lásku prisahaj / a nebudem viac Capuletovou.
Ešteže umenie je vždy fikciou a Shakespeare nebol realista. Takýto fatálny romantizmus sa určite neprihodí inému klasikovi svetovej literatúry – Antonovi Pavlovičovi Čechovovi (1860 – 1904). Jeho dve jednoaktovky Pytačky a Medveď spája práve téma zložitých vzťahov medzi mužmi a ženami, čo je aj dôvodom ich spoločného uvedenia na Malej scéne Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove.
Ale oženiť sa musím... Po prvé, mám už tridsaťpäť rokov – to je, dá sa povedať, kritický vek. Po druhé, potrebujem pravidelnú a správnu životosprávu... Mám srdcovú chybu, ustavičné klopanie srdca, som prchký a ukrutne sa rozčuľujem... Aj teraz sa mi trasú pery a pravým viečkom mi trhá... Ale najstrašnejšie je to so spaním. Len čo si ľahnem do postele, len čo začnem zaspávať, hneď ma v ľavom boku čosi pichne – pich – a odtiaľ udrie rovno do hlavy... (A. P. Čechov: Pytačky, 1889.)
V Pytačkách sa zoznamujeme s Ivanom, ktorý sa chce veľmi oženiť s dcérou zámožného statkára Čubukova. Ivan sa nevie vysloviť priamo, ide na vec všakovakými okľukami, no k cieľu sa ani nepriblíži. Jeho neobratnosť však stačí na to, aby sa stihol dvakrát do krvi pohádať s Natáliou, ktorá o skutočnom dôvode Ivanovej návštevy nič netuší. Malicherné spory o vlastníctvo akejsi lúčky a to, kto má lepšieho psa, spôsobia, že pytačky, ktoré sa ešte ani nezačali, smerujú rýchlo a zbesilo ku kriminálnemu rozuzleniu...
Oči čierne, plné vášne, malinové pery, jamky na lícach, mesiačik, šepkanie, plaché vzdychanie – za to všetko dnes, milostivá pani, nedám ani deravý groš! Nechcem sa dotknúť prítomných, ale všetky ženy od najmladšej po najstaršiu sú pozérky, komediantky, klebetnice, závistnice, klamárky až do špiku kostí, sú poverčivé, malicherné, neľútostné, ich logika je poburujúca, a pokiaľ ide o túto vecičku /potľapká si po čele/, prepáčte, že hovorím tak úprimne, ale vrabec môže dať každej filozofke v sukniach desať bodov náskok! (A. P. Čechov: Medveď, 1888.)
V druhej hre – Medveďovi – nachádzame vdovu Jelenu Ivanovnu Popovovú, ktorá sa pochovala zaživa zo smútku za svojím manželom – záletníkom, ktorý ju nikdy nemal rád. Aspoň nie viac ako ostatné. No aj tak, nech ľudia vidia, ako ho ona milovala! Do jej bezútešného domu, ale prichádza nevítaná návšteva – vyslúžilý vojak, no predovšetkým hulvát Grigorij Stepanovič Smirnov, ktorému z existenčných problémov môže pomôcť len splatenie dávneho dlhu, ktorý urobil ešte Jelenin nebohý manžel... Jelena odmieta čo i len komunikovať s mužom takých grobianskych spôsobov, čo ruského medveďa Smirnova len utvrdzuje v jeho radikálnych názoroch na ženy. Vzájomné invektívy naberajú na razantnosti, urážky dosahujú najvyššiu možnú mieru a odčiniť sa dajú len súbojom. Jelena a Grigorij chytajú do rúk nabité pištole...
Prizrite sa lepšie podaktorej tej poetickej bytosti: mušelín, éterická ľahkosť, polobohyňa, milión nadšených vzdychov, ale nazrite jej do duše – obyčajný krokodíl! No čo je na tom najpoburujúcejšie, tento krokodíl si, bohvie prečo, namýšľa, že jeho doménou, jeho privilégiom a jeho monopolom – sú nežné city! Povedzte mi podľa svojho najlepšieho svedomia: videli ste už vo svojom živote ženu, ktorá by bola úprimná, verná a stála? Nevideli! Verné a stále sú len stareny a škaredé ženy! Skôr natrafíte na rohatú mačku alebo bielu sluku ako na stálu ženu! (A. P. Čechov: Medveď, 1888.)
Čudovali by ste sa, keby ste sa dozvedeli, že v oboch prípadoch bola na konci svadba? To je život, a to sme my, ľudia. A Čechov to vie. Ten Čechov, ktorý sa na nás pozerá svojou láskavou iróniou. Karikuje naše vlastnosti, no nechce zraniť. Naopak, on sa dobrosrdečne pousmeje nad ľudskými slabosťami, a tým rozosmieva aj svoje publikum. Keď si spomenieme na známy Čechovov výrok, že ak v prvom dejstve visí na stene puška, musí vystreliť v poslednom, v prípade Medveďa i Pytačiek môžeme povedať, že ak sa na začiatku nenávidí on a ona až tak, že sa skoro zabijú, na konci sa budú veseliť na svadbe. Aké ľudské.
