Naj naj naj naj zo všetkých naj naj naj si môjmu srdcu naj naj naj len teba mám! Starý muž Rodoljub (V. Rusiňák) je necitlivý cholerický diktátor. Sebaistý tyran, pred ktorým sa trasie celá jeho rodina. Rodina, ktorá ani zďaleka nenaplnila jeho predstavy. Rovnako ako jeho život. V príkrom kontraste oproti nemu stoja jeho traja synovia Radivoje, Andrija a Nenad, na ktorých chcel byť hrdý... K tomu ako nechcený prívesok slúžka, manželka Leksa. Všetci ponížení a potupení. Ponižovaní a urážaní. Neustále. Vymeňme mená a trpko sa smejme sami sebe a na sebe.
Mladý srbský dramatik Vojislav Savič v tragikomédii Počuješ, mama rozohráva tento námet ďalej. Javisko Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove sa mení na čistinku obkolesenú kriakmi a stromami lesa. Čistá príroda ako svedok nečistých scén na čistinke. A rodinný výlet, ktorý má ďaleko od romantických ideálov. Divák sa zo začiatku stáva svedkom scén plných lascívneho humoru a nízkeho jazyka, ktorý vzbudzuje otázky, či toto divadlo, známe svojím kvalitným repertoárom, prepadá diktátu peňazí a smeruje ako celá tzv. kultúra do bulváru. Márne sa snaží nachádzať hlbšie myšlienky. Prečo asi?
Až postava zblúdilého Človeka mu ozrejmuje pointu celej tej prázdnoty. Veď ľudia sú prázdni. Ich životy sú preplnené prázdnotou. Prečo by sme mali hrať divadlo v divadle? Hrať sa na niečo, čím nie sme? Prečo sa tváriť, že sme iní? Nechajme na javisko prísť prázdnotu dneška. Počúvajme prázdne reči, pozerajme, ako sa nič nedeje. Skutočne sa zastavme a zahľaďme sa okolo seba, počúvajme a sledujme tú prázdnotu. Zbavme ju v našom vedomí prívlastku normálnosti. Zbavme sa zvyku zvyknúť si na všetko. Človek je predsa stvorený na niečo viac.
Zatúlaný Človek prichádza na scénu vo svadobnom obleku a hovorí, že hľadá svoju nevestu už dva roky. Keď príde druhý raz, je to už sedem rokov, keď príde znova – tridsať... Je blázon. Roky neprestal hľadať svoju snúbenicu-lásku v lese, v ktorom mu ušla. Vie, že si zobrala iného, ale aj tak ju hľadá. Hľadá niečo viac v tomto svete. Preto blúdi lesom. Necháva si trhať sviatočné šaty na kríkoch. Preto musí byť pomätencom. Rodinka-svet mu nerozumie.
V jednom z vrcholov predstavenia slabomyseľný Radivoje (E. Libezňuk) prejaví najviac zmyslu pre pochopenie a poznanie, aby mohol tragicky vysloviť nahlas a v celej plnosti expresivity pravdu o vzťahoch medzi ľuďmi: Dnes ste osrali vy mňa, zajtra oserieme niekoho iného a všetci sa ľúbime. Práve on sa stáva do určitej miery najtragickejšou postavou večera. Zatiaľ čo počas hry niekoľkokrát spontánne neuvedomene vulgárne zahreší na svoju matku (vždy sa jej ihneď aj ospravedlní), záver je už úplne iný.
Duševne zaostalý Radivoje stojí v strede javiska osvetlený zo strany svetlom, so zrakom upretým doň a v tragickom tichu vrcholiacej drámy tentoraz už zámerne zahreší z celej sily na slnko. Ešte nikdy som nepočul niekoho zahrešiť s takým hlbokým (ne)zmyslom a veľkým významom ako Radivojeho. Neospravedlní sa nikdy. Kričí z neho všetko utrpenie osamelého človeka, ktorý nemusí mať ani priemerný rozum, aby vycítil a nahlas so všetko expresivitou, ktorej je schopný, dokázal vykričať absurditu bytia a neľudskosť sveta, ktorý vytvorili ľudia. Je to v mnohých z nás. Postaviť sa do stredu, pozrieť do slnka a z celej sily si poriadne aspoň raz zahrešiť na slnko. Človek je strašne sám. Sám proti všetkým. Proti človek-om. Je ťažké ostať človekom. A nezabiť sa. Alebo nezabiť Človeka. Radivoje ho v závere hry v zúfalstve zastrelil. Už sa nemusel(i) viac trápiť hľadaním... Už nikoho viac nepokúšal Človek. Usmievajme sa a ľúbme sa ďalej. Hrajme si veselo. Tvárme sa. Veselo v mikymauzoleu.
