Moderná ukrajinská literatúra našla v Mychajlovi Kociubynskom (1864 - 1913) jedného zo svojich najväčších tvorcov. Od mladosti bol tento úradník, učiteľ a priateľ Maxima Gorkého plný ideí vzdoru voči vládnucemu režimu vo vtedajšom Rusku, a preto bol aj prenasledovaný cárskou mocou. Pôvodné poviedky z dedinského prostredia písané folkloristicko-realistickou metódou postupne vystriedali čoraz viac impresionisticky ladené obrázky, ku ktorým môžeme zaradiť aj jeho najznámejšie dielo, lyrickú novelu Tiene zabudnutých predkov (Tini zabutych predkiv, 1912).
Vynikajúci štylista Kociubynskij toto svoje kultové dielo napísal v roku 1911 počas svojho pobytu v svojráznom horskom regióne Východných Karpát obývanom ukrajinskými Huculmi. Kľúč k interpretácii diela sa skrýva už v názve. Kto sú tie tiene zabudnutých predkov? V každom prípade žiadne symboly, žiadne sny a výmysly. Je to živý huculský svet ich mŕtvych predkov, ktorí sú ale stále prítomní na karpatských horských lúkach a pastviskách. V ich horách a dedinách. Čas akoby zastal. Svet démonov, lesných mužov, víl, mátoh, tradičných povier a dávnych predstáv tvorí prostredie a atmosféru, v ktorej sa odohráva shakespearovský tragický príbeh lásky Ivana a Maričky z dvoch na smrť znepriatelených rodov. Uprostred zúfalej biedy a tvrdej práce sa zrodí baladický príbeh úprimnej lásky opradený a prestúpený huculskými mýtami a legendami, ktoré majú ešte stále navrch oproti povrchne prijatým prvkom kresťanstva. Prírodné a ľudské, prirodzené s nadprirodzeným nestoja v tomto príbehu vedľa seba, ale sú navzájom prepojené a prestúpené, čo vytvára lyrické čaro tejto novely, ktorá pohladí dušu.
Arménskeho režiséra Sergeja Paradžanova preslávil v roku 1964 práve rovnomenný film na motívy Kociubynského novely. Tomuto poetickému filmu dal podobu výtvarnej fresky, ktorú prenikol huculským folklórom, aby organicky spojil ľudské a prírodné cez ľúbostný príbeh, čoho výsledkom je silné emocionálne pôsobenie založené práve na neopakovateľnej atmosfére. Tiene zabudnutých predkov sú baladou snov s fenomenálnou kamerou. Filmoví odborníci vravia o skvoste, o zásadnej výpovedi, ktorú treba vidieť.
Pri stom výročí Kociubynského narodenia mal premiéru film, sto rokov po vydaní novely mala svetovú premiéru aj divadelná adaptácia Tieňov zabudnutých predkov. V Prešove v Divadle Alexandra Duchnoviča v dramatizácii Valerija Kupku a réžii Jany Truščinskej-Sivej, po ukrajinsky, ako jubilejná 350. premiéra tohto výnimočného divadla.
Veľkolepý, ale nie výbušný začiatok plný lyrizmu doslova omráči diváka. Ten je svedkom veľkého vyrozprávania huculskej mytológie o stvorení sveta v tajuplnej noci na divých poloninách ďaleko od ľudí. Divák sa môže pohodlne oprieť, aby si mohol vychutnať ľubozvučnosť ukrajinského jazyka, aby nechal polahodiť ušiam pri ukrajinských ľudových piesňach. Aby nechal zrak pokochať sa projekciou lesov a hôr, aby sa potešil ľudovými tancami. Miznú akékoľvek hranice medzi svetmi. Mýtické sa stáva reálnym, skutočné démonickým. Atmosféra je nabitá lyrizmom. Môžeme naplno vnímať pokračovania tragického príbehu nešťastnej lásky Ivana a Maričky. Všade sú tiene zabudnutých predkov. Napriek tomu sa stávajú drsné karpatské vrchy a poloniny jediným miestom, kde človek nachádza pokoj a vykúpenie od sveta, v ktorom hlava bolí a život mýli.
Aj keď v huculských Karpatoch asi sakury nerastú, posledná replika predstavenia v úžasne lyrickej atmosfére je akoby vytrhnutá z nejakého krehko-nežného japonského haiku, keď nad mŕtvolou Ivana zaznie: Čo je náš život? Záblesk na nebi, čerešňový kvet... Záblesk na nebi. Čerešňový kvet.
