„Počujte, milosťpán,“ odvetil Sancho, „veď to, čo tam vidno, to nie sú obri, ale veterné mlyny, a to, čo sa vám pri nich zdá rukami, to sú krídla, ktoré poháňa vietor a ony pohybujú žarnovmi.“
„Zrejme,“ riekol Don Quijote, „nevyznáš sa ani za mak v dobrodružstvách: sú to obri a ak sa bojíš, rušaj odtiaľto a modli sa, pokým sa ja pustím s nimi do krutého a nerovného boja.“
Don Chichote
Miguel de Cervantes y Saavedra (1547-1616) je mnohými považovaný za najlepšieho španielskeho spisovateľa všetkých čias. Nie náhodou, veď niektorí literárni kritici jeho najznámejší literárny počin, Dômyselného rytiera Dona Quijota de la Manchu, považujú za najlepší román v dejinách. Cervantes zomiera v tom istom roku ako William Shakespeare a takto sa symbolicky završuje éra vrcholnej renesancie vo svetovej literatúre.
Cyprián Majerník (1909-1945) je významný slovenský maliar medzivojnového obdobia, jedna z vedúcich osobností pražskej umeleckej Generácie 1909. Som rád, že som ho mohol objaviť práve vďaka Cervantesovi. Nevyliečiteľne chorý maliar si volí dobrovoľnú smrť v závere svetovej vojny, temný prízrak ktorej výrazne ovplyvnil jeho zaujímavú tvorbu.
Don Quijote, 1937
Spája ich Rytier smutnej postavy. Smiešny Don Quijote. Don Quijote fenomén. Každý, kto chce aspoň ustáť ten primitivizmus a ľudskú hlúposť naokolo, - každý, kto sa cíti so svojimi nečasovými hodnotami a morálkou sám a nepochopený, - každý, kto sa na ceste za svojím snom stretáva s dezilúziou, znechutením a beznádejou, - každý, kto má chuť ohnúť chrbát , všetko vzdať a sklopiť priamy pohľad, - každý, kto bojuje vopred prehrané boje, - každý, kto sa odhodlane, aj keď smutne nesie na svojom koni, - každý, kto aspoň čiastočne prežíva tragiku osudu človeka dobrého v tomto svete, - každý, kto potrebuje silu ostať sám sebou, kto si chce zachovať svoju vlastnú tvár, kto nechce splynúť s bezprizornou bezmennou masou, kto sa snaží odolávať tlaku väčšiny, - každý, kto je ostatným na smiech, lebo sa opováži kráčať vlastnou cestou a svojou rýchlosťou, - každý, kto sa v každej situácii snaží postaviť na stranu dobra a pravdy, - každý statočný a čestný, - každý, kto vie, čo to je skutočná sloboda a kto na nej žiarlivo lipne, - ... každý ten musí v sebe hľadať a objaviť Dona Quijota.
Don Quijote a Sancho Panza, 1940
Veď povedzte mi, Vaša milosť, akejže pochabosti som sa dopustil podľa vás, že ma tu zatracujete, potupne urážate a nástojíte, aby som sa vrátil domov? Je azda podľa vás jalovým podujatím, keď blúdime svetom, nevyhľadávajúc pôžitky jeho, lež dávajúc prednosť trampotám, ktorými statoční stúpajú k prestolu nesmrteľnosti? Keby mi do hlupákov nadali ľudia vznešení, pokladal by som to za urážku nenapraviteľnú, lež keď ma za hlupáka majú školometi, ktorí nikdy nekráčali cestami rytierstva, z toho si nerobím vonkoncom nič. Som rytier a ako rytier aj umriem, ak je to vôľa Najvyššieho.
Jedni tu kráčajú cestou ctibažnosti, druhí cestou podlízavosti, iní cestou pokrytectva a niektorí cestou opravdivej bohabojnosti. Ja však kráčam chodníkom potulného rytierstva, ktoré ma učí pohŕdať bohatstvami a márnymi radovánkami a hľadať len česť a slávu. Bil som krivdy, pomstil som príkoria, trestal som neprávosti, drvil obrov, ničil obludy; som zaľúbený, áno, lež iba natoľko, nakoľko ma k tomu núti moje povolanie potulného rytiera, nič viac; úmysly moje sú bezúhonné, lebo sa upínajú k cieľom šľachetným a nič iné nechcem, ako každému na svete robiť dobre a nikomu neublížiť. Či teda človek takto konajúci zaslúži, aby mu nadali do hlupákov, o tom sa ráčte vyjadriť vy,...
Don Quijote
Nie som odborník na výtvarné umenie, ani sa ním necítim byť. Majerníkove obrazy Rytiera smutnej postavy sa mi páčia. Smutný muž smutne sa nesúci na smutnom koni. Tieto trpké maľby majú v sebe niečo, čo ma vnútorne priťahuje, čo s mojím podvedomím nadväzuje voľný dialóg. Ide z nich ticho, ide z nich však aj nepokoj. Smútok. Osamelosť. Možno až zúfanie. Nie však zúfalé volanie, skôr rezignované a opustené mlčanie.
Majerník akoby posúval svojho Dona Quijota do iných polôh, než v akých začínal u Cervantesa. Stráca sa ľahkosť, ostáva ťažoba, zo spojenia veselého a tragického ostalo len to tragické. Akoby s postupom času sa obzor pred Donom Quijotom a všetkými „donkichotmi“ stále viac a viac stemňoval, akoby z neho ubúdalo žiarivých a jasných farieb. Akoby narastala ponurá atmosféra perspektívy ľudského bytia.
Don Quijote, 1942
Sloboda, Sancho, je jedným z najvzácnejších darov, ktorý ľuďom dali nebesá; za slobodu, priam ako aj za česť, človek má riskovať aj život, a naopak, otroctvo je najväčším zlom, aké môže postihnúť ľudí. Šťastný ten, komu nebesá dali kúsok chleba a kto nie je povinný ďakovať zaň nikomu inému než nebesám samým.
Don Quijote, 1943
Bližšie k súčasnosti než spisovateľ Cervantes, či maliar Majerník je pesničkár Nohavica. Není co, není jak, není proč, není kam, není s kým, není o čem, každý je v sobě sám, vyzáblý Don Quijote sedlá svou Rosinantu a Bůh je slepý řidič sedící u volantu...
Don Quijote, 1943
Dona Quijota zdvihli, odhalili mu tvár: mal ju bledú a potom zaliatu. Rocinante bol taký dolámaný, že sa predbežne nevládal ani pohnúť. Sancho, hrozne zronený, nevedel, čo na to povedať a čo si počať. Zdalo sa mu, akoby sa to všetko odohrávalo v sne a akoby celé to divadlo boli narafičili čarodejníci.
Don Quijote, 1944
Keď som začínal tretím dielom Winnetoua, tak aj skončím slovami z Posledného výstrelu. Posledného výstrelu Indiána smutnej postavy.
Stýská se mi po časech, kdy ještě žil velký náčelník Inču-čuna.
Don Quijote, 1944
