Moja Čajka sa bude dávať 17. októbra. Kommissarževská hrá báječne. Nové nie je nič. Som živý a zdravý...
(Petrohrad, 15. 10. 1896)
Dráma Čajka patrí k štyrom vrcholných divadelným hrám Antona Pavloviča Čechova (1860-1904), známeho aj ako vynikajúceho prozaika. Jej prvé uvedenie 17. októbra 1896 v petrohradskom Alexandrijskom divadle však ani náznakom nič nenapovedalo o jej budúcej sláve, ba práve naopak - premiéra bola jednou veľkou divadelnou blamážou. Zahanbený autor odchádza po druhom dejstve.
Hra utrpela fiasko a prepadla s rámusom. V divadle boli všetci z tej hanby neslýchane zarazení. Herci hrali hnusne a nevhodne. Z toho plynie ponaučenie: nepísať pre divadlo. Predsa cez to všetko som živý a zdravý a v blahom rozpoložení ducha.
(Petrohrad, 18. 10. 1896)
Prelom nastáva o dva roky a dva mesiace na to, keď Čechov (aj keď s určitou nevôľou, ale predsa len) dáva povolenie K. S. Stanislavskému a V. I. Nemirovičovi-Dančenkovi na opätovnú inscenáciu Čajky v slávnom Moskovskom umeleckom akademickom divadle (MCHAT-e), kde hra získava okamžitý úspech. Všetky ostatné svoje „lyrické" hry uvedie Čechov už len na tejto scéne.
Pri prvom predstavení som zďaleka nevidel všetko, ale to, čo som videl, bolo bezfarebné, nejasné, bezvýrazné, kožené. Úlohy som neobsadzoval ja, dekorácie neboli pre moju hru nové, skúšky sa robili iba dve, herci nevedeli úlohy - výsledkom bol všeobecný zmätok, naprostá duševná skleslosť. Slušne nehrala ani Kommissarževská, ktorá na jednej skúške hrala tak kúzelne, že ľudia sediaci v prízemí plakali celí skľúčení.
(Melichovo, 1. 11. 1896)
Na margo Čechovových čajok treba len pre zaujímavosť dodať, že dráma, o ktorej hovoríme, nebola jeho jedinou čajkou. Asi málokto by nevidel súvis medzi Ninou Zariečnou, divadelnou Čajkou, a Likou Mizinovovou. Táto o desať rokov mladšia neúspešná herečka netajila svoje city voči Čechovovi, ktorý ale váhal s otvorenou odpoveďou, aj keď listy Like končieval vetou - Zbohom, Vy zlodejka mojich snov. Lika po tejto neopätovanej láske zažila dve nešťastné vzťahy s maliarom, resp. spisovateľom (s ktorým mala dcérku, ktorá jej ešte malá zomrela), aby nakoniec odišla nešťastná do Paríža. O jasnej motivácii pri písaní Čajky viac nemusíme hovoriť.
Inak sa dotýka Čajky ďalšia žena v Čechovovom živote - Lýdia Avilová. Ich prvé stretnutie znamenalo začiatok vzájomnej príťažlivosti a tajného písania si. Lýdia však bola vydatá. Čechov jej vyznal lásku a ona mu na jedno z ďalších stretnutí dala vyhotoviť prívesok k hodinkám v tvare knihy. Kniha mala názov „Novely a poviedky. Dielo A. Čechova." Na druhej strane stálo - str. 267, riadky 6 a 7. Po vyhľadaní príslušného miesta si mohol Čechov prečítať svoje vlastné slová, ale z úst jeho lásky - Keď budeš niekedy potrebovať môj život, príď a vezmi si ho. Rok nato (1896, teda rok prvého uvedenia Čajky) sa Čechov s Lýdiou stretol náhodne na maškarnom plese v Petrohrade, no tváril sa, že ju v maske nespoznal. Vo svojich spomienkach Lýdia opisuje svoje ťažké pocity na premiére Čajky, keď Nina podáva Trigorinovi medailónik s nápisom - s. 121, riadky 11 a 12. V týchto riadkoch stálo - Mladé dievčatá nepatria na maškarné bály.
Čajku som videl bez dekorácií, nemôžem o hre súdiť nezaujate, pretože samotná predstaviteľka Čajky hrala mizerne, ustavične usedavo nariekala a Trigorin (beletrista) chodil po javisku a hovoril ako nejaký paralytik, nemá vlastnú vôľu a predstaviteľ ho pochopil tak, že mi z toho bolo zle. Ale vcelku hra ušla, zaujala ma.
(Melichovo, 9. 5. 1899)
Fabula, alebo pri Čechovovi možno skôr situácia (hovoríme o lyrickej dráme), vychádza z obrázku vidieka, unudeného dedinského sídla na brehu jazera. Nad všetkým poletujú čajky. Nežné, citlivé, slobodumilujúce. Vtáky, ktoré voľným lietaním vo výškach napĺňajú svoj život. Čajkami sú aj niektorí ľudia, niektoré postavy v Čajke. Tieto čajky však nelietajú, majú zlomené krídla, pošpinené perie, mútne oči, ubité a potupené živoria na prašnej zemi.
TREPĽOV: (Vojde bez klobúka, s puškou a zastrelenou čajkou.) Ste tu sama?
NINA: Sama. (Trepľov jej položí čajku k nohám.) Čo tým chcete naznačiť?
TREPĽOV: Bol som dnes taký oplan, že som zabil túto čajku. Kladiem vám ju k nohám.
NINA: Čo je s vami? (Dvíha čajku a hľadí na ňu.)
TREPĽOV: (Po chvíľke.) Onedlho práve takto zabijem i seba.
NINA: Nespoznávam vás.
TREPĽOV: Áno, hneď od chvíle, čo som vás ani ja nemohol spoznať. Váš vzťah ku mne sa zmenil, pohľad ochabol, v mojej prítomnosti sa necítite dobre.
NINA: V poslednom čase ste veľmi podráždený. Vyjadrujete sa nezrozumiteľne, len v akýchsi rébusoch. Aj táto čajka je zjavne dáky rébus... ale prepáčte, ja ho neviem rozlúštiť... (Položí čajku na lavičku.) Som jednoduché dievča a nerozumiem vám...
Vidiecke bezvetrie končí príchodom staršej úspešnej herečky Iriny Arkadinovej s jej milencom - mladým módnym spisovateľom Trigorinom. Spoločne s ostatným osadenstvom malého dedinského dvora sa zúčastňujú na súkromnej premiére novej avantgardnej hry Konstantina Trepľova, Irininho syna. V hre účinkuje mladá Nina Zariečna, ktorá veľmi túži po hereckej kariére. Naivné a nevinné dievča s neuskutočniteľnými snami je tou čajkou, ktorá veľmi túži lietať vo výškach, snívať a žiť svoje čisté sny, no padá zranená na zem, aby na nej ostala sama a bez niekoho, kto by jej obviazal rany a pohladil srdce. Konstantin je tiež takouto čajkou. Mladý a nekonvenčný, drzý a energický. S veľkými ideálmi a snami. Zároveň však rozporuplný, hľadajúci, bojujúci. Raz sa neúspešne pokúsi o samovraždu. Nešťastie ho robí necitlivým a apatickým. Upadá. Je zranený neúspechom a nepochopením, vzťahom s matkou, nešťastnou láskou k Nine... Tej už nestačí obyčajný skrachovaný dramatik, očarená svetáckym Trigorinom sa dostáva do jeho osídiel, aby si po odchode do veľkých miest a spoločnom nažívaní úplne zničila život. Zničila život sebe aj ich dieťaťu, ktoré zomiera ešte malé. Čajka sa vracia späť na brehy jazera, kde sa poslednýkrát stretáva s Konstantinom. Ťažké životné príbehy sa nepodarí spojiť. Nečítame lacný román bez zmyslu pre realitu. Javiskom sa ozýva posledná veta doktora Dorna, situačne vyznieva veľmi silno - Odveďte niekto Irinu Nikolajevnu, Konstantin sa zabil.
Inscenačné stvárnenie Čajky som mohol vidieť v historickej budove Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Kto čítal niekedy niečo od Čechova, má prežitú tú typickú čechovovskú atmosféru. Príbehy zdanlivo bez začiatku, zdanlivo bez záveru a často rovnako zdanlivo vyznieva aj dej. Jeho slová prinášajú akúsi jemnú melanchóliu, niekedy s láskavým humorom. Čechovovská atmosféra je tak trochu čarovná - tichá a pokojná. Zvlášť keď píše a hovorí o bežných veciach v živote. Nepotrebuje byť nasilu výstredný a originálny.
Preto sa mi zdá, že Čajka v režijnom prevedení Michala Náhlíka akoby šla proti autorovi a jeho štýlu.
Začnime scénou a kostýmami. Na javisku je ďalšie javisko. Veď Čajka je aj o umení, a nie je to žiadna okrajová záležitosť. Javisko divadla aj javisko života je chladné a ľudia sa v ňom cítia a aj vyzerajú neprirodzene a odcudzene. Súhlasím. Nielen scéne, ale aj kostýmom by však podľa môjho názoru pristalo trochu umiernenosti a tradičnosti. Akoby si tvorcovia zvolili akcentáciu avantgardnosti cez postavu Konstantina a tejto avantgardnosti podriadili všetko. Ako celok to na mňa v spojení so samotnou hrou pôsobilo disharmonicky. A predovšetkým nefunkčne. Nemuselo to byť. Celkovo, aj čo sa týka výkonov hercov, zdá sa mi, že prešovskej Čajke by prospel ústup od afektovanosti a exaltovanosti. Čechov nepísal sentimentálne, ale napriek tomu by som mu priradil atribút impresionistickej nálady, Michal Náhlík poňal Čajku na môj vkus až príliš expresionisticky. Samozrejme, to je plne v jeho kompetencii v rámci jeho režisérskej licencie, ale... nejako mi tam predsa len v tej Čajke chýbal starý dobrý Anton Pavlovič.
A. P. Čechov vytvoril vo svojom diele veľa postáv a postavičiek s rôznorodými charaktermi. Tak je tomu aj v Čajke. Úlohy Konstantina a Niny si rozdelili Michal Novodomský a Veronika Husovská. Ak prijmeme výklad hry podľa tvorcov jej prešovského prevedenia, tak obom hercom nemáme čo vytknúť. Predsa len však tak viac čechovovsky vyznela Veronika Husovská, ktorá stála pred náročnou úlohou ukázať postupnú zmenu charakteru z hlúpučkej dedinskej dievčinky až po tvrdým životom vyskúšanú ženu. Ukázať pád čajky z oblakov do blata. Michal Novodomský musel takisto zvládnuť rozličné polohy herectva revoltujúceho avantgardného umelca - od nadšenia, cez sklamanie a nepochopenie až po úplný a definitívny tragický koniec.
Kveta Stražanová v úlohe Iriny Arkadinovej využila naplno svoj herecký potenciál, keď naraz musela prežívať tak svoje starnutie, ako aj komplikované vzťahy so svojím milencom či synom. Bola zároveň starnúcou úzkoprsou herečkou, žiarlivou milenkou a nechápavou, ale v hraničných situáciách predsa len citlivou matkou. Jej milenec Trigorin bez jasných morálnych zásad je módnym spisovateľom, ktorý na umeleckej aj ľudskej rovine stojí oproti Konstantinovi a takto pomáha stupňovať napätie medzi synom a matkou. Lukáš Šepták rolu spisovateľa, milenca a zvodcu zvládol veľmi decentne.
Ako vedľajšie postavy môžeme vnímať Mášu (Svetlana Janišová), ktorú neopätovaná láska ku Konstantinovi privádza od pokusu o samovraždu až k úplnej apatii a samodeštrukcii, keď si zoberie za muža obmedzeného vidieckeho učiteľa Medvedenka (Matej Lacko), ktorým opovrhuje až po úplnú ignoranciu. Zatiaľ čo ju neskutočná životná bolesť privedie k rozhodnutiu zničiť si ten psovský život úplne, jej zákonitý manžel myslí len na prízemné prozaické veci vo svojom chudobnom myšlienkovom okruhu. Sú si navzájom cudzí, a nešťastní. Máša svoje nešťastie prežíva tak intenzívne, až je na mieste otázka, či jej to určitým zvráteným spôsobom takto aj nevyhovuje...
Ďalšou pomyselnou dvojicou je smrteľne chorý majiteľ usadlosti Piotr Sorin (Jožo Stražan) a jeho lekár Dorn (Peter Lejko), ktorý mu lakonicky a s jemným humorom nedáva žiadnu šancu na prežitie. Obaja starší páni zvládli tieto svoje úlohy nonšalantne a vkusne. Niekedy som sa nemohol ubrániť pocitu, že v úlohe lekára akoby niekedy komentoval udalosti priamo autor, sám lekár.
Posledným párom postáv sú vedúci hospodárstva Šamrajev, ktorý v podaní Dušana Brandysa ukazuje diapazón masiek podlizujúceho sa človeka bez zbytočného intelektu, a jeho manželka Polina (Zuzana Kúšiková) - uzavretá, tichá, ticho trpiaca žena, ktorá prijíma svoj osud nešťastnej a nepochopenej.
Ako to už pri dobrých umeleckých dielach býva, môžeme ich čítať na storako. Rovnako aj Čajku. Každý už na základe svojej vnímavosti a toho, čo ma prežité, prijíma významy a zmysly dobrého umenia. Ak by som týchto pár poznámok začal písať odznova, možno by som sa uberal iným smerom, všimol by som si niečo iné, niečo iné vyzdvihol, niečo vynechal. A tak je to myslím aj dobré.
Neviem, či to bolo Čechovovým cieľom, ale pre mňa Čajka vyznela absolútne deziluzívne. Teda realisticky (?). Existujú reálne východiská zo spletitých ľudských vzťahov a osudov? Existuje tu na tejto zemi skutočné, nielen chvíľkové šťastie? Do čerta, môže byť človek šťastný?!
