Tragikomédia, v ktorej autor rozohráva veľkú metaforu o vorvaňovi. Hra o dvoch sestrách, ich matke, urne s otcovým popolom a manželstve s obmedzenou trvanlivosťou. To je dráma Vorvaň Franka Houtappelsa, súčasného holandského autora s mimoriadnym citom pre ženské postavy a ich vnútorný svet. Svet, kde sa vzťahy riešia láskavo a s jemným humorom. Svet, ktorý diváka netraumatizuje prílišnou komplikovanosťou.
Počas celého predstavenia otvorenou ostáva otázka, či je to hra o mužoch alebo ženách. Ženy sú prítomné na javisku (a ponúkajú svoj herecký koncert), muži sú neprítomní rovnako na javisku ako aj v živote. Tento fakt nemení ani postava Waltera, ktorý síce je, ale v skutočnosti nie je mužom. Mužskosť je to, čo sa z dnešného sveta vytratilo. Prečo sú ženy napriek kope rôznych sebaklamov v skutočnosti stále nešťastné? Od počiatku bol človek vždy len jeden. Ako muž a žena. Bohom rovný človek pyšne mení svet, takzvané emancipované ženy sa tvária ako muži, muži sú zoženštení a nikto nie je sám sebou. Poznať a hľadať treba samého seba, nie úbohé figúrky sprevracaného sveta.
V pozadí vidíme veľryby uviaznuté na plytčine. Vorvane, ktoré stratia v mori správny smer, zneistejú a zablúdia. Hľadaním cesty späť sa tak unavia, že ich potom príboj vyhadzuje na breh, kde biedne hynú. Rovnako ako ľudia. Večne odsúdení na hľadanie a blúdenie. Nezmyselným sa ukazuje záchrana slona kdesi ďaleko na hlučnom bulvári v Bangkoku so spätným zrkadlom na chvoste. Doma je tichý vorvaň uviaznutý na plytčine, ktorý nemo volá o pomoc...
V Divadle Jonáša Záborského v Prešove je Vorvaň, ktorý ide na hĺbku a volá vnímavých divákov. Vorvaň s Kvetou Stražanovou, Danou Košickou a Ľudmilou Dutkovou, ktorým sekunduje Igor Kasala. V réžii Jakuba Nvotu.
Vorvaň, to je otáznik. Vorvaň je však aj výkričník.
