Farebný princíp je výrazným výstavbovýmprvkom kompozície novely Jána ČerveňaModrá katedrála a jeho funkčné využitie z neho robí dokonca veľmivýznamnú komponému a to nielen literárneho diela. S farebnýmprincípom sa môžeme v diele stretnúť tak v explicitnej ako aj implicitnejformulácii. Účelu tejto práce postačí, keď sa budeme venovať iba tým explicitnespomenutým farebným motívom.
Dielo začína prepustením IgoraLamberta z väzenia. Hneď v prvých slovách sa dozvedáme, že „zem sazafarbila do fialova". Zem symbolizuje svet, vonkajší svet, celé ľudstvo okremmalého priestoru väznice. Fialová farbaje typická pre obdobie pôstu, keď sa kresťania pripravujú na slávenie sviatkovVeľkej noci. To automaticky prináša negatívne konotácie, či už svetskéhocharakteru a bežného ponímania (hlad, odriekanie, smútok, zákaz veselosti,ticho,...) alebo aj náboženského významu (kajúcnosť, obeta, utrpenie, smrť,bolesť,...). Fialová je teda prvoplánovo vždy vnímaná skôr negatívne. Keďpovieme, že „zem sa zafarbila do fialova", ako by sme povedali, že zem, ľudiaočakávajú niečo negatívne, niečo na čo sa netešia a nemajú z tohoradosť, ale skôr obavy. To je svet, no na druhej strane sa otvára „zelenábrána" väzenia. Zelená, ktorá prichádzapo fialovej, tak ako prichádza Veľká noc po pôste. Tu môžeme nájsť zasasymboliku obnovy, znovuzrodenia, nádeje a optimistického očakávania.Zelená a fialová sú v priamom protiklade. Tak ako konvenciamia tzv. mýtom daného (výrazamerického filozofa R.W. Sellarsa) spútaný prízemný meštiansky svet, ktorýnedokáže prekročiť svoj vlastný tieň a prijať a začleniť späť dospoločnosti človeka, ktorý bol odsúdený, ale ktorý vychádza z väzeniazmenený, znovuzrodený a s nádejou. No práve táto jeho zelená pozitívnanádej naráža na fialový negatívny múr. Celý svet, tak sociálny ako aj prírodnýje fialový, no sem-tam cez neho preblesknú „zelené a karmínové pásiky", ktoréprichádzajú od Slnka. Niekde tam vysoko nad a za fialovými mrakmi jeSlnko, teda Absolútna bytosť alebo Boh, ktorý ho nenecháva úplne saméhoa opusteného, ale dáva mu vedieť, že je niekde tam nablízku.
Igor ide preč z väzenia postarom ošúchanom dláždenom chodníku, ktorý je pokrytý „akýmsi sivastýmpopraškom", ktorý sa však ligoce. Dovolím si však tvrdiť, že sa ligoce lenIgorovi, lebo ligotavá sivá, to je strieborná a tá pre neho znamená niečovznešené a čisté, nové a plné odhodlania a vyjadruje celú vzácnosťtejto chvíle, keď začína, resp. chce začať žiť nový život. No pre všetkýchostatných je to len obyčajná nudná sivá. Sivá a šedá ako každý otravnýbežný deň, keď sa nič nestane. Pre priemerného meštiaka je takýmto každý deň,lebo on sa nedokáže tešiť z krásy všedných vecí. A to preto, lebo jeotupený, nevníma a nerozmýšľa. A tak ani nemôže prijať a všimnúťsi veľkosť chvíle, keď sa jeden človek rozhodne zmeniť, keď sa rozhodnezvíťaziť nad samým sebou. To je mimo bežného porozumenia bežného človekaa to z jednoduchého dôvodu, lebo takéto veci sa nedajú vyjadriť cezkapitál, cez peniaze. Preto potom ani nemajú pre obyčajných ľudí cenu. PretoIgor kráča striebornou cestou, ktorá sa mu ligoce radosťou Vianoc, ale ostatnínapriek tomu, že idú tým istým chodníkom, idú iba po obyčajnej zaprášenejsivastej ceste, ktorú chcú už mať čím skôr za sebou.
Na tejto ceste stretáva Igor dvemníšky. Aj bez explicitnej formulácie by vnímavý čitateľ našiel za týmitoosobami čiernu a bielu farbu. Je dôležité práve spojenie týchto fariebv jednej osobe, lebo takto naberajú úplne iný význam, ako keby sme ichposudzovali izolovane. Obraz mníšky a zároveň čierna a biela farbaupriamujú našu pozornosť na čiernobiele schematické vnímanie, ktorým ľudiaposudzujú človeka. Buď si spravodlivý alebo nespravodlivý, zlý alebo dobrý.Medzi tým nie je nič iné. Keď nie siúplne svätý pre nebo, tak choď do pekla. Igor nepatrí ani k jednémuz pólov. No to, že bol vo väzení, stačí ľuďom na to, aby ho videli celéhočierneho. Nič to, že (ako si spomínajú mníšky) niekedy nosil na sebe„kabát škoricovej farby"... Samy uvažujúschematicky a preto mu pripomínajú, že sa za neho celý čas modlili, leboBoh ho určite potresce. Tieto mníšky sú obrazom tradičných schematickýchkresťanov, ktorí maximálne akcentujú Božiu spravodlivosť a pritom zabúdajúna to, že „milosrdenstvo chcem a nie obetu", že Boh je v prvom rademilosrdný a že to jeho milosrdenstvo v celej svojej absolútnosti obsiahne aj celú jeho absolútnuspravodlivosť. Mníšky neverili, že Boh môže odpustiť Igorovi už aj tu na zemi.
Igor pokračuje ďaleja dostáva sa k malému tmavému kostolíku, kde nebolo nikoho. Tentokostolík bol chladný, tmavý, temný a neprípustný. Bol to len statickýobraz mníšok, ktoré stretol pred chvíľou. Žiaden z ľudí ho neprijal, pretotúžil prísť k Bohu. No nemohol sa s ním stretnúť v kostolíku,ktorý postavili ruky tých istých ľudí, ktorí ho odmietli. Preto mu Boh zosielasen a stretáva sa s ním v inom chráme. Igor Lambert sa ocitá v „modrejkatedrále". Najprv si všimnime tú premenu z malého tmavého smutného kostolíkuna veľkú vznešenú žiariacu katedrálu. Katedrálou nie je hocijaký chrám. Tentonázov sa pripisuje iba krásnym monumentálnym chrámom stvoreným v obdobígotiky. Gotické katedrály to sú vysoké pyšné chrámy vypínajúce sa až do nebies.To sú úzke stĺpy, úzke vysoké okná zakončené špicatou gotickou klenbou. Totonie sú malé kostolíky, ktoré neprekročili ľudskú prízemnosť, ale stavbyukazujúce na vznešenosť Boha, na vysoké nebo, na transcendentno. Práve takátostavba ohúri Igora a prinúti ho pozrieť hore, kde sa stráca stropv nebesiach, niekde kde je Boh, a len hmlisto vidí pretínajúce salúče krížovej klenby symbolizujúce spletité ľudské osudy, nad ktorými bdieNajvyšší. To všetko sa „kúpalo v slnečnom jase", všetko to bolo „pravétepané zlato". Vznešené zlato, možno zlato monštrancie, ktoré mu dalo vedieť,že Boh je tam s ním. Predstavme si niektorý z gotických dómov niekedytesne po poludní, keď jasné slnko svieti cez pestrofarebné vitráže okiena vytvára úžasnú hru farieb vnútri chrámu po stenách, stĺpoch,klenbách,... To isté prežil aj Igor zazvukov mystickej hudby. Videl červenú farbu (ako krv, „prvotný veľký oheň"),ďalej krištáľovo bielu (ľalie), zmiešané farby mramoru (sochy), sivú (zrnkáprachu), olejovú (popukané plátna malieb), hnedú (hmla) a belasú (plamienoksviec). To všetko akoby symbolizovalo jeho život. Farbu jeho života, ktorá bolaraz taká, raz onaká. No sklá tmavejú avšetky tieto farby zastiera všade sa rozliehajúce „modré šero". Modráv spojení s chrámom pripomína osobu Panny Márie. A teda ajnevinnosť, nepoškvrnenosť, čistotu, panenskú sviežosť. Toto je aj farba odpustenia prameniaceho zmilosrdenstva, ktorou Boh prekrýva všetky ostatné farby a robí Igorovudušu čistou. To, čo nedokázali alebo nechceli urobiť ľudia, to urobil Boh.Zhliadol na úprimnosť, pokoru a túžbu po zmene a dal Igorovi novúšancu.
Z modrého šera katedrálypresvitajú postavy žltých, vychudnutých a bledých svätcov. Maximálnekontrastujú s modrou atmosférou. To sú predstavy o tom, ako má vyzeraťčlovek, ktorý je „zadobro" s Bohom. Treba zdôrazniť, že to sú ľudsképredstavy. Toto je ideál, ktorému pokrytecky veria veriaci, do ktorého sa samiprojektujú a každú nedeľu zapĺňajú lavice kostolov. Toto je obraz, ktorýmzavreli tieto staré žlté chorobné mŕtvoly s Jednotným katolíckym spevníkomv ruke a s ružencom v druhej nebo, radosť a spásu všetkýmživým, normálnym ľuďom. Sami si pritom ale neuvedomujú, že sami takí nie súa ani nimi byť nemôžu. Nijaký človek nemôže byť ani čierny ani biely. Bohukázal aj na Igorovi, že ma rád „škoricových" ľudí. Každý pyšný „biely" človekskončí nevyhnutne ako biele stránky knihy, ktoré časom zožltnú a rozpadnúsa na prach. Boh túži vidieť v škoricovej farbe len tie svetlé odtiene, človek si vyberá len tietmavé a z nich robí temnú čiernu. Škoricová je veľmi blízka farbe zeme.Škoricová je týmto zvlášť príznačná pre ľudí, lebo ľudia žijú na zemia preto sú aj pozemskí a nie sú to ani nebeskí anjeli, ani čertiz pekla.
Igorov sen sa končí zahľadenímsa do tváre jednému zo svätcov, ktorý sa podobá na Albína Guta, ktorý je „sámsvätcom, akého ani nenájsť v celom kraji". Už samotné zloženie mena námmnoho napovedá o tomto človeku. Latinské „albus" totiž značí „biely". „Albín" medzi zvieratami je takisto veľmivýnimočný a ojedinelý jav bieleho zafarbenia. Priezvisko „Gut" zasanápadne pripomína výraz germánskych jazykov pre „dobrý". Takže Albín Gut bol biely, dobrýa predovšetkým žltý svätec žijúci na zemi medzi ľuďmi.
Hlavný hrdina príbehu vychádzaz kostolíka a vonku je už po búrke. Už nie je vidno ani fialovú, anizelenú. Všetko je jasné a čisté biele ako obloha. Posledné zvyšky špinavejfialovej dažďovej vody sa strácajú pod lúčmi slnka. Boh mu odpustil, dal novúšancu a Igor sa vyberá ďalej na svojej ceste a my sa môžeme lenpýtať, či mu odpustia a dajú šancu aj ľudia, ktorí sa tak radi vyvyšujú ajnad samotného Boha. No Igor na to teraz nemyslí, lebo ho „pojala táneuveriteľne mocná túžba po novom jasnom živote. A odhodlal sa, žes ňou bude kráčať ruka v ruke ako brat so sestrou".
Po stretnutí Igoras transcendentným svetom Červeňrozohráva hru hlavnej postavy so svetom pozemským, ktorý zastupujú vybranéosoby. A tak tam nachádzame Igorovho otca, ale aj otca Abína Guta. Nopostava Igora je predovšetkým konfrontovaná s Albínovou ženoua bývalou Igorovou láskou Júliou a so samotným Albínom. Viacej postávtu ani nie je treba, veď dej sa v tejto časti odohráva na „Vyhnanisku".Igorov pokus o plnohodnotný návrat sa končí neúspechom, prehrou. No je toskôr prehra tých ostatných, ktorí či už vo väčšej alebo menšej miere zvoliliradšej istotu toho, čo tu vždy bolo doteraz, a nedokázali prekonať svojumalosť a urobiť gesto dôvery a veľkodušnosti smerom do budúcnosti.Prvý pokus o návrat sa končí neúspechom - „A tam ďaleko, ďaleko, užv samej plochej rovine, ktosi kráča. Kráča, a je to už len malý,nepatrný bod. Igor."
Krátka druhá kapitola novely sabližšie venuje postavám Albína a Júlie, ktorí sa vezmú. Do žlta bielysvätec Albín a farebná žena Júlia nie sú spolu nešťastní. Povahaa charakter Albína zaručuje tomuto manželstvu, že sa neobjaví nič zlé. Noto isté, ten istý človek, zároveň zaručuje, že sa v ich živote už neobjavíani nič dobré. Nad ich životom sa vznáša jediná chmára - predstava a myšlienkyna farebného Igora Lamberta, ktorý sa v závere vracia zo sveta, kde sa bolnaučiť zvýrazňovať svetlé odtiene svojej farebnej povahy a potláčaťa odstraňovať odtiene tmavých farieb.
Vracia sa však akýsi bielya bledý. Túžil začleniť sa do spoločnosti, no tá neprijíma ľudí, ktorí súniečím odlišní. Mohol si voliť medzi samotou a spoločnosťou. Rozhodol sa,že radšej bude zatierať svoj pekný farebný obraz namaľovaný umelcom bielouomietkou remeselného maliara natierača. Pri živote ho udržiavala len večne saozývajúca spomienka na sen o modrej katedrále a malý červený pavúk.Modrá farba nebies, neba, ktoré túžil zažiť už na zemi a červená farbakrvi, teda farba života, ktorý sa nechcel poddať. Napriek tomu sa však vraciabiely a bledý a preto mu môže Albín povedať - „Vidíme, že si sa stalnaozaj poriadnym človekom". Táto situácia patrí k najtragickejším miestamtejto novely, lebo práve tu je Igor znovu prijatý a začlenený dospoločnosti, kde túžil byť, aby dokázal žiť a zároveň teraz, keď sa mu topodarilo, stráca samého seba. Jeho farebná duša sa zmenila na bieleho mŕtvehoducha. Výnimočný človek, ktorý vyčnieval z davu, prišiel o hlavu,ostalo len telo a všetci ostali spokojní a radi sami zo seba. Toutosituáciou Červeň vyvoláva nevyhnutneexistenciálne otázky, ako sa má správať človek, ktorý je iný ako všetciostatní. Jednu cestu nám ponúka autor, tú Igorovu. Vieme však, ako skončil, keďsa stal „poriadnym človekom". Práve toto vyznieva varovne a má povzbudiť človeka, aby sa nebál byťsamým sebou, aj za cenu, že bude sám, a že má vždy myslieť na tú svojumodrú katedrálu a na toho svojho červeného pavúka.
Igor sa vzdal svojej duše, cudzieho ducha cudzejspoločnosti prijať nedokázal, a preto bolo jasné, že nemôže ostať žiť natomto svete. Má predtuchu blížiacej sa smrti. „Preto je to tak, - pokračoval, -lebo som už všetko dosiahol a boh sa nado mnou zmiloval. Preto tedamyslím, že zomriem. Veru, mám dojem, že môj život sa končí a zvony dnespočujem jasnejšie ako kedykoľvek v minulosti. - To dopovedal a tvár mal priesvitnú akopapier."
Dielo sa končí búrkou, tak ako sa ňou aj začína. IgorLambert zomiera v povodni. Prvá búrka ho vyslobodila z väzeniaa dostal šancu žiť nový život. Druhá búrka ho vyslobodila zo životaa dala mu teraz už naozaj nový život. Napriek tomu, že voda bola „celášpinavá, sivá", Igor vníma ružové pary a vôňu kadidla. Voda ho očisťujea stiera bielu omietku z obrazu jeho duše. Znovu sa vynárajú žiarivéfarby jeho ducha a konečne nachádza miesto, kde môže prežiť pravú radosťz farieb. Smutné žlté vychudnuté sochy ostali niekde tam dolev tmavých kryptách. Jeho „výšava jeopäť modrá a zlatá" a je to klenba „krásnej a mohutnejkatedrály". Tu sa už nebude musieť pretvarovať a znásilňovať, aby bol takýako iní. Tu môže byť iným.
