Prešov! Čo si ty za mesto?
Čo si ty za rodina?
Tvoj otec ten Prešov je –
a tvoja mať? Prašina.
Veru si mi za decko!
Však nevieš, kam máš, kam?
Nuž, kde sa blyští –
tam zlato, tam je, tam!
Peň tvoj – lipa slovenská,
sadená dávneho dňa –
Konáre? Spotvorené tak,
ach, škoda toho pňa.
Konáre? Vetvy, parútky?
Parganty všetko tohto dňa –
Všetky bych razom odpílil –
nech ženú novšie z pňa!
Hviezdoslavove verše a myšlienky sú nad časom. Aj táto báseň je dnes aktuálna nielen pre Prešov, ale pre každé mesto či obec na Slovensku a dovolím si povedať, že aj pre Slovensko samotné.
Prečo to je tak? Mám pocit, že nám Slovákom (nie v občianskom, ale konkrétne etnickom zmysle) chýba čosi ako vedomie pre spoločnosť, spoločenstvo, pre „spoločenské blaho“. Vnímanie dejín nášho národa mi neodbytne podsúva myšlienku o až akejsi historickej (stáročnej) tuposti slovenského národa. Vždy sme potrebovali výrazné osobnosti, ktoré vynikali nad slovenský (pod)priemer a dokázali potiahnuť Slovensko a Slovákov niekam ďalej (je pre nás len príznačné, že o nich vieme stále menej). Ktoré dokázali na seba vziať zodpovednosť za celé pasívne a bezduché spoločenstvo.
Pokiaľ každý z nás nevezme na seba aspoň trochu zodpovednosti za spoločenstvo, dotiaľ nebudeme môcť byť spokojní. Nemôžeme sa s nezáujmom spoliehať na to, že v pravý čas sa vždy niekto objaví a potlačí nás napred. Že iní urobia veci za nás. Musíme sa spolupodieľať na vytváraní pozitívnych (každodenných) dejín a hodnôt slovenského národa. Všetci sa musíme stať osobnosťami ťahajúcimi spoločnosť vpred.
