Na pozadí s kultovou piesňou IMT Smile s textom Ľudia nie sú zlí od Daniela Heviera váspozývam nahliadnuť do menej známeho románu Jozefa Cígera Hronského. Autora,ktorý bol dlho zaznávaný a odhalenie génia ktorého nás ešte len čaká. Autoraeurópskeho formátu, ktorý až do konca života ostal hrdým Slovákom. Proroctvodoktora Stankovského z roku 1930. Ide naozaj len o nahliadnutie, samotné dielo poskytuje interpretačne skutočne úžasné možnosti...
Niknečaká, niet už na čo, koniec sveta nablízku... „On" je spisovateľ a novinár, ktorý sa nemôže rovnaťsvojím majetkom bankárovi. „Ona" je jeho láska. Ich vzájomnému šťastiu všaknebráni len materiálny nedostatok, ale možno ešte viac aj tajomná rodinná kliatbaznásobená samotným proroctvom - diagnózou doktora Stankovského. A tovšetko spolu formuje tragický životný pocit spisovateľa. Dobre že vraj už raz bolo, diabol vodku nalieva... Ostáva mu rok,možno dva, života. No napriek tomu sa „proroctvo" nenapĺňa. Toto je jednoz miest, kde cítime výrazné napätie a problémovosť. Ísť do životanaplno alebo to už nechať tak a v stagnácii vyčkať smrť? Hronský tumodeluje postavu, ktorá vie (približne), kedy zomrie. Tento silný existenciálnymotív blízko stojaceho tieňa smrti v celom diele zápasí so žiarou lásky.Naoko absurdne preto vyznieva záver románu, keď chvíľa vrcholného šťastia,ktoré mohli hlavní hrdinovia zažiť je náhle a neočakávane prerušená smrťouspisovateľa. Na prvý pohľad to vyzerá, ako by bol Hronský pesimistický fatalistaa takto sa s nádychom irónie vysmial úprimnej snahe po šťastí človekaodsúdeného na smrť. Akoby láska bolaznegovaná a zničená smrťou. Všetka snaha bola márna. Krutý osud? Slepánáhoda? Nevyliečiteľná choroba? Proroctvo alebo kliatba? Márnosť, len márnosť, všetkoje iba márnosť? Alebo absurdná Božia vôľa? Akú cenu a zmysel má celéľudské snaženie? Pochová smrť všetko?
Ešte predtým, ako by sme sa pokúsili načrtnúť odpovedena tieto otázky, je nevyhnutné pozrieť sa aspoň trochu aj na ostatné postavy.
Bohsa túla iba sám tu a hľadá si podnájom... „Dobrý človek" Zorin, maliar. Aký si dobrý, Zorin, že ma nikdy nebozkáš...! „Ona" je takisto jeholáskou. On je však človek spravodlivý a preto si musí hľadať podnájom.Jeho domov mohol byť len tam, kde bolo aj jeho srdce. Lebo kde je tvoj poklad,tam bude i tvoje srdce. Naozaj obdivuhodná je čistá a obetavá postavamaliara Zorina. Jeho nezištná a nesebecká láska je nakoniec odmenená. „Ona"prichádza bývať do jeho skromného príbytku a z domu mu robí domov. Noon ju nikdy nepobozká. A „ona" to vie.
V daždišuštia vkladné knižky, na toto sa čakalo... Eduard. Predstavuje materiálnu istotu. Pragmatika,ktorý pochopil podstatu „dobrého" života v spoločnosti narozdiel od„umelcov". Má svoje pravidlá, ktorými sa riadi. Sú to pravidláspoločnosti, ktorej iba jej pokrytectvo a malomeštiactvo bránipovedať na rovinu, že dajte všetko nabok, podstatné sú peniaze. Jeho srdce jezhmotnené v diári, v ktorom aj jeho manželstvo bolo len jednouz položiek, ktorá sa po krachu škrtla, ale viac - menej sa aninemusela pripísať k stratám. V konečnom dôsledku ale môžemevidieť, že nahliadnutie pravej, nečíselnej lásky na neho zapôsobilo pomernepozitívne a z tejto skúsenosti višiel trochu lepší a bohatší naduši. Eduard nie je záporná postava. Nerobí nič, čo by sme mohli a prioripokladať za zlé. A to, čo koná, pokladá na druhej strane za dobré, resp.nie zlé. A nemstí sa, aj keď by mohol.
Kašlidrahá na slzy... Postavamatky stojí trochu v úzadí mužského trojuholníka, v ktorého centrestojí jej dcéra. No práve matka je tá osoba, ktorá významne ovplyvňuje román a tocez svoje pôsobenie na dcéru. Rovnako ako Eduardovi, ani jej nemôžeme vyčítaťnič a priori zlé. Avšak rovnako ako Eduard (aj keď jeho to skôr aninenapadlo), ani ona nedokázala prekročiť hranice konvencií a pokrytectvaa radšej volila istotu pred šťastím. Bezpečie alebo povedzme to priamo -materiálne zabezpečenie sebecky zvolila za „šťastie" dievčaťa, ktoré pozbavilav mene materskej lásky (alebo materského egoizmu?) slobody. Nepochopila,že výmenno-peňažná podstata medziľudských vzťahov v spoločnosti je danálen konvenciou tej istej spoločnosti, ktorá takto sľubuje šťastie. A tak,ak by sme mali nájsť v tomto románe nejakú negatívnu postavu, hlasujempráve za matku.
Nakoniec nám ostáva posledná „veľká" postava - „ona".Slabé dievča, ktoré síce bojom nepremohlo svet, ale zvíťazilo nad ním cez slzy.Slabé dievča, ktoré sa (de)formovalo vo vzťahoch s ostatnými postavami.„Deformácia" je možno ešte viac na mieste, lebo skutočne formovať sa začala ažna úplnom konci diela, keď konečne získala slobodu. Dovtedy mohla byťsamostatná a nezávislá len vo svojom vnútri, lebo duša sa môže síce vzdať,ale nezotročí ju nikto.
Ľudianie sú zlí, len ľudstvo je príšerné... Ani o jednej z postáv nemôžeme kategorickyvyhlásiť, že bola zlá, záporná. No ich vzájomné vzťahy poznačené pragmatizmomspoločnosti spôsobili, že ani jedna z postáv nebola šťastná. Kvalitaskupiny nie je totožná s jednoduchým súčtom kvalít jej členov. Vždy je tamniečo viac, niečo špecifické práve pre túto skupinu, niečo, čo by sa nevytvorilobez práve tejto konštelácie jej jednotlivých prvkov. Ľudské vzťahy prinášajúmedzi ľudí naozaj novú kvalitu, no často je naozaj veľmi ťažké, aby sme tejtokvalite mohli priradiť aj atribút pozitívnosti. Chýbala sloboda, otvorený rozuma citlivé srdce.
Podľa názoru niektorých sa životné príbehy hlavnýchhrdinov končia totálnym stroskotaním. Dovolím si nesúhlasiť a zároveň savrátiť k otázkam naznačeným v závere odseku o postavespisovateľa. Každá životná skúsenosť obohacuje človeka. Záleží naozaj predovšetkýmna ňom, ako sa s ňou vysporiada a či ju prijme ako integrálnu súčasťsvojej životnej cesty. V Proroctve môžeme hovoriť akuráto stroskotaní matky, ktorá jediná neprešla určitou katarziou a ajautor len stroho oznamuje jej koniec - omesiac jej umrela matka. No ako sme už spomínali, podnikateľ a bankárEduard naznačil posun niekde inde a k iným hodnotám. Maliar Zorinobstál v skúške charakteru, čestnosti a spravodlivosti. Priniesolobdivuhodnú obetu vrcholiacu v závere. Hronský tu zobrazil čistý vzťahmuža a ženy. Obaja boli umelci, ich vzťah bol čistý ako umenie samo.
Oveľa zložitejšie to je v prípade dvoch ľudí,ktorí ako jediní aspoň na chvíľu našli a precítili skutočné šťastie. Akobysmrť naozaj úplne prevrátila cestu lásky a urobila ju zbytočnoua absurdnou. Tu sa nevyhnutne dostávame k otázke (ne)zmyslu snaženiasa samého o sebe, zvlášť pri relatívnej nedosiahnuteľnosti cieľa. Odpoveďnám môže dať aj bližší pohľad práve na osud spisovateľa a jeho milej.
Na chvíľu ešte trochu odbočme. Holohlaví pred kostolom upálili anjela... Celým dielom sa vinieistá socha mramorovej ženy v krinolíne, ktorá je najvýraznejšia na samomzačiatku a v závere textu. Táto socha bolo to teplo, ktorépotrebovala „ona" k svojmu životu. To bola aj útulnosť, pohodaa domov. Mala pre ňu zvláštny osobitý citový význam. Sama si odnášala v aute len mramorovú sošku.
Naozaj bolo všetko také absurdné? Aj keď ajv tomto románe by sme mohli nájsť týchholohlavých, ktorí chceli upáliť jej anjela,socha predsa ostala s ňou a jej premena láskou dosiahla vrchol, keďju našla Zorinom upravenú a premiestnenú na inom mieste v jeho ateliéri. I vyplakala sa mu potom na pleciv tichom zriekaní, ale nebozkala ho už za dobrotu, lebo vedela, bolelo byho to; iba čo mu ju ticho priznala: - Zorin, dobrý si. Áno a môžemelen zopakovať - vtedy sa zrodila zázračnážena, ktorú prorokoval majster Maratán.
Čo však so spisovateľom a jeho „neúspešným" bojoms temným proroctvom? Bol jeho boj naozaj taký neúspešný? Odhliadnuc odtoho, že som presvedčený, že jeho snaha mala zmysel aj kvôli tomu kúskušťastia, čo zažil, musíme si uvedomiť aj to, že ak by sa bol vzdala nebojoval, svet by prišiel o zázračnúženu. A tu môžeme vidieť ako Hronský majstrovsky pracujes motívom obety. Ponúka nám viac pasívnu obetu Zorina a viac aktívnuobetu spisovateľa. Zatiaľ čo Zorin obetoval svoje šťastie na zemi, „on"obetoval celý svoj život. „Ona" sa stala šťastnou a zázračnou. Zorin junechal, aby bola šťastná, „on" ju šťastnou urobil. Aj za cenu a s vedomímblížiacej sa a neodvratnej smrti. Ktorú nechcel brať vážne, búril sa protinej, no stále o nej vedel. Čas, ktorý mu ostal, však využil naplno. Dalsvojmu životu zmysel.
