Na hlave mala natáčky ako ostrihanáovca, zaolejovanú červenú šiltovku, na nej niekoľkokrát perom a potomzvýraznený nápis „Šumacher“ a na tvári rozmazanú špirálu ako Terminátor povýbuchu atómovej elektrárne. V jednej ruke držala vedro s burinou, nakrku obtočený ruženec, v druhej hornej končatine motyku a touukazovala na mňa. A ty budeš dnes makať! – skríkla na skaly a skalysa trikrát ozvali... A či sa ti nedarí, veď si najkrajšia v celomchotári... Stočil som sa ako koleso šťastia a chcel utiecť, keď v tomskočila mrštne ako pekinská palácová mačka a hodila motyku ako Winnetoutomahavk. Hodil som sa do strany, prerazil drevenú stenu a na chvíľustratil vedomie. Otvoril som oči, nado mnou ešte vibrovalo porisko do stenyzapichnutej motyky. Prestal som dýchať, stála nado mnou, čierne pásy tiahnucesa cez čelo si zvýraznila červeným rúžom. Chcel som sa spýtať, či je toMaybelline alebo sa taká narodila, no nestihol som. - Co hledá bledá tvářu osady Ponků ?! Keď otvorila ústa, pochopil som, prečo má na pláštivyšité meno Rybana. Omámila ma kyslá vôňa sardiniek najlacnejších v meste.No to mi nezabránilo vyletieť od nej sťa Gagarin z Bajkonuru. Schytilasvoju živú indiánsku čelenku a hodila po mne tú biednu sliepku. Našťastienetrafila. Zúrivo schytila toho nevinného segiň brojlera, ovanula ho svojímdychom a ten sa hneď zmenil na kurča do zlatista upečené s jablkom vzobáku. S tým ma už zasiahla presne. Skydol som sa na zem ako hnojz vlečky. Pozbieral som posledné sily, vstal a začal utekať. Tuzobrala tá baba vedro a vysypala mi pod nohy hrach, čerešne i egreše. Hejhore háj, dolu háj! Zrada! Hôrni chlapci, kdeže ste, junáci! Samozrejme, že somsa nemohol nešmyknúť. Ako som spadol na zem, išlo to so mnou rýchlo dolu vodou.Nemohol som sa ničoho zachytiť, tieto poľnohospodárske plodiny okrúhleho tvarumi nedali šancu. Letel som priamo na koniec strmého zrázu. Až prišiel koniectoho zrázu a ja som spadol zrazu, bez veľkého nárazu, naraz do fúrika.Baba tam už stála, pevne ho držala a behala so mnou po tom poli, po tejskládke. Veru, nemal som to hladké... Zrýchľovala, pridávala, zelené vlasy jejviali ako riasy. Tu naraz zrevala - Kde domov můj?! – a všetko zmizlo...
Uff, uff, zobudil som sa spotený ako tuleň poboxerskom zápase a zadychčaný ako sumo po maratóne. Utrel som si mokrou rukouzlatistobielu penu, ktorá mi ostala na ústach ešte z večera... Ďalšíz tých hrozných snov, ktoré ma prenasledujú každú noc strávenúv teráriu všelijakých, kadejakých a bársakých druhov hmyzu,familiárne nazývanom ubytovňa. Ďalšie ráno, a ďalší deň, v ktorom mačaká len špina, chmeľ a drina. Na konci možno aj nejaká tá koruna moravská. Akovčielka na púpavinom peli, tak som ja celý deň na chmeli. A každý večer búda krčmová a stále tá istá piesenka brigádnikova - Som smädný jak Ján Hus stojíci na hranici, dej piva aspoň kus, aspoňjednou sklenici... Česi, Moraváci sú bratia naši nevlastní. No peniaze sú peniaze. Dajú zhynúť biednemu úbožiakovi od smädu. Zdravie je však vždy na prvom mieste. Idem domov. Šariš. Dobré pivo, krásny kraj, správni ľudia - a ty Cigán, hraj!
