Guillaume Apollinaire sa narodil ako nemanželský synlitovsko-poľskej šľachtičnej v Ríme v auguste roku 1880 za veľminejasných okolností spôsobených ľahkovážnym životom jeho matky, čo malo zanásledok, že sa niekoľkokrát zmenil údaj o jeho narodenía niekoľkokrát bol i premenovaný. Verný svojej povahe sám pokračoval v mýtizácii svojho pôvodu amena. Václav Kubín uvádza päť mien, pod ktorými vystupovalv rozličných obdobiach. Posledným (1916) bolo Wilhelm Apollinaris deKostrowicki. Okrem toho ešte päť pseudonymov a niekoľko prezývok. Študovalv Monaku a Francúzsku. Od roku 1898 žil v Paríži a podnikolniekoľko ciest po Európe (Belgicko, Holandsko, Nemecko, stredná Európa). Bolvychovávateľom, redaktorom mnohých kultúrnych časopisov, bankovým úradníkom.Nešťastná láska prispela k tomu, že dobrovoľne odchádza bojovať do prvejsvetovej vojny, kde je zasiahnutý črepinou z nemeckého granátu do hlavy,vracia sa späť a zvyšok života prežije ako cenzor a úradníkministerstva kolónií. Zomiera v roku 1918 na španielsku chrípku.
Dejiny si však Apollinaira v prvom radezapamätajú ako francúzskeho básnika, dramatika, prozaika, umeleckého kritika,či propagátora kubizmu (priateľ Pabla Picassa - zb. Kaligramy (1918) - obrazovébásne)... Aj keď Apollinaire bol najmä básnikom, počas života bol známy akoveľký obhajovateľ kubistických maliarov a kubizmu vôbec. O kubizme napísalknihu esejí Maliari kubizmu (1913).Táto kniha sa mala pôvodne volať Estetickémeditácie, ale vydavateľ ju premenoval, aby dosiahol väčší komerčnýúspech. V tomto diele predpovedal tendenciu vytvárať obrazy úplne očistené odvideného (abstraktné umenie). Predovšetkým je to však tvorca prevratnejbásnickej zbierky Alkoholy (1913) s úvodnou básňou Pásmo. V Alkoholochspracoval rozmanité témy, nálady a použil rozličné básnické techniky, simultánnezábery, prelínanie minulosti a prítomnosti, jemnú hru prírodnýcha civilizačných motívov. V jeho tvorbe cítime melanchóliu vyplyvajúcuz nešťastných (okrem poslednej) lások, ktorá je zdrojom jeho výbušnejlyrickosti. Niekedy sa dokona zdá, že práve melanchólia spomienky je základomjeho tvorby a možno, že bez štyroch nešťastných vzťahov so ženamiv jeho živote by sa nikdy neuvoľnila a nenaplnila jeho tvorivosť. Jehotvorba mala veľký význam pre vývin svetového literárneho modernizmu. Sviežoulyrikou, aplikáciou nesmierne bohatej škály tónov a novátorskými formami(nevšedné typografické usporiadanie) mal významný vplyv na mladšie básnickégenerácie. Básnikova priekopníckainiciatíva nebola osamelá. Musíme siuvedomiť, že táto doba bola dobou Jula Verna (1828-1905) a jehofuturistických vízií, ktoré vychádzali z celkového rozmachu vedya techniky. Spoločnosť prežívala dynamické a prelomové zmeny, nopráve poézia akoby zaostávala. Akoby ostala mimo centra diania. Táto dobapotrebovala aj pre poéziu svojho „vynálezcu" a ním sa stal práveApollinaire. Mnoho básní z Alkoholov má ešte znaky typické pre smeryjestvujúce aj pred Apollinairom, ale napriek tomu práve táto zbierka začala tenrozsiahly pohyb v literatúre, ktorý bol nazvaný literárnou modernou.
Apollinaire: Pásmo
- lyrický cestopis a zároveň polytematická báseň, vktorej použil voľné radenie zdanlivo nesúvislých tematických celkov, spontánnyprúd predstáv a obrazov. Jedna predstava vyvolá ďalšiu, avšak nachádzame medzinimi aj istú vnútornú súvislosť. Z hľadiska kompozície ide o reťazenie rôznychdojmov, objavov, zážitkov, spomienok. Využíva obraznosť farieb, tvoril spojeniafarieb a zvuku, prelína sa minulosť, prítomnosť, prírodné i civilizačné motívy.Poetickosť, melancholickosť i humor, irónia aj groteska. Nepoužíval interpunkciu- medzi jednotlivými voľne pospájanými obrazmi nie sú hranice, čo naznačuje ajvo vzťahu k objektívnej realite jej celistvosť a jednoliatosť. Zrušenieinterpunkcie v takomto absolútnom rozsahu sa stalo činom dejinného významupre celú modernú poéziu. Pásmo neopakovateľne vyjadrilo dramatický rytmusmodernej doby. Kompozícia a atmosféra Pásma vyvolávajú predstavu "filmovejmontáže".
Báseň začína vzdaním sa „starého sveta", v ktorom„žiť napokon nevládzeš". Doba je presýtená „antikou". Všetko vyzerá staroa staroveko. V takomto svete je však zviazaný predovšetkým po slobodetúžiaci ľudský duch. Na Francúza nečakane a paradoxne sa zastáva kresťanstva a skoro až šokujúcohovorí - „najmodernejší Európan ste vy pápež Pius X". V tejto časti básnesa nám núkajú minimálne dve možné vysvetlenia. Buď Apollinaire vidí kresťanstvocez svoju univerzálnosť a nadčasovosť ako naozaj moderné a súčasnéalebo naopak v súlade s bežnou mienkou o skostnatelej, scholastikouspútanej cirkvi ironizuje všetko ostatné, keď práve toto náboženstvo „zostalocelkom nové áno". V ďalších veršoch akoby dostávala za pravdu prvá verzia,keď vyzdvihuje toto „prosté" kresťanstvo oproti azda až príliš vyumelkovanémuparížskemu svetu. Do protikladu dáva pokoru spovede a možno stretnutie sAbsolútnom a príliš prízemný farebný svet reprezentovaný katalógmi, plagátmi, novinami a lacnýmidetektívkami za šesták. Čo priťahuje priemerných hlúpych malomeštiakov viac, tonetreba hovoriť. „A tobě brání stud" keď máš urobiť niečo pre svoju dušu aleboducha. Lacný, hlučný bulvár oproti tichým, všeľudským hodnotám.
Na ráno príliš ťažké filozofické zamyslenie striedapohľad na „novú a čistú ulicu slnečnú poľnicu", ľudí na nej, zhon,prácu... Siréna, besný zvon, papagájsky vresk, duniaca továreň... Ťažko nájsťv súčasnosti ticho, aby sa človek mohol zamyslieť. Ľudia to však majúradi, lebo myslieť a zamýšľať sa - to zo srdca nenávidia, aj keď máloktosi to aj prizná. Preto tak rýchlo odišli metafyzické otázky, ostáva len tofyzické - telesné.
„Mladá ulica" ho unáša späť do detstva a vynárasa mu jeho o rok starší priateľ z detstva Rene Dalize (1879 - 1917), ktorý sa stal takistospisovateľom. Spájal ich vzájomný obdiv k tajomným obradomv kostoloch, lákalo ich transcendentno a mystika - „večnáa nádherná hĺbka ametystová". Tá ožiaruje Toho, ku ktorému smeruje osemoslavných anaforických zvolaní. Apollinaire ešte zvýrazňuje paradox toho, žepráve určitou oslavou kresťanského boha položil základy modernej poézie.Paradoxné by bolo už aj to, ak by spojil modernosť a boha ako takého. Noon akoby až provokatívne ide ďalej a k modernosti stavia aj cirkev,teda inštitucionalizované kresťanstvo („má cirkevní obřady jako ty nadevšerád"), ktorému sa len veľmi ťažko priznáva atribút modernosti. Teda nie je tolen Kristus, čo „drží výškový rekord sveta", výnimočná osoba hodná nasledovaniapre svoj život a učenie. Je to tak Kristus každého človeka, ako aj Kristuscirkvi. Takto nečakane môžeme v Pásme nájsť aj súčasné apologetické prvky,ktoré nielenže odmietajú názory o zastaranosti a prežitosti cirkvi,ale naopak ešte ju aj vyzdvihujú akoby až do čela pokroku, skutočnéhopokroku. Niekedy až nevieme, či čítamePásmo alebo Písmo.
Ďalej prichádzame k motívu „zorničky", ktorýmôžeme identifikovať ako storočie. A aj pre 20. storočie - „dvadsiatuzornička vekov" - , aby bolo dobré, je dobrý a najlepší práve Kristus.Ľudstvo to však odmieta uznať a vedené satanom, „otcom lži", je klamané azavádzané. „Kričia že kto má aeroplán má erotické plány" alebo inak „Křičí žezná-li létat má slouti záletník". Pravda sa ukrýva a prekrúca. Kto chcelietať, teda ísť hore - k večnosti, do nebies - ten je blázona zločinec. Napriek tomu všetkému sú ľudia, ktorí sa vydali na túto cestu.Autor tu spája rozličné motívy - kresťanské (Kristus, diabli, kňazs hostiou,...), antické (Ikaros, Apolonius z Thyany), biblické(Enoch, Eliáš), prírodné (lastovičky, vtáky) a civilizačné (aeroplány, pilot).Aj skrze formu (bez interpunkcie), aj cez naznačený obsah Apollinaire prichádzas myšlienkou, že nejestvujú hranice tak vertikálne ako aj horizontálne.Všetko je súvislé a jednotné, to len človek začal všetko deliťa kategorizovať. Či už prechádza obrazmi zo súčasnosti alebo obrazmirozličných vekov, nevidí v nich hranice. Všetko je jedno a letopočty,skupiny, kategórie, termíny atď sú tu len pre tých, ktorí nedokážu pochopiťa prijať jednotu celého sveta. „Aorol fénix pihi z Číny celý vtáčí roj / Prijíma do rodiny lietajúcistroj". Univerzálna snaha po vysokej dokonalosti je tu pre všetkých, pre ľudíz celého sveta (pihi z Číny, kolibríky z Ameriky, plameniakyz Afriky,...) a rozličných dôb (vták Roc, Fénix, Sirény).
Nadzemské myšlienky znovu strieda ruch Paríža. Cítimeurčité napätie, pnutie. Znovu je tu realita. Nezlučiteľná s ľudskýmitúžbami po večnosti. A po láske. Je ešte možné prežiť lásku ajv súčasnej dobe, alebo je to už len prežitok? Lyrický subjekt jezasiahnutý úzkosťou, neistotou. „Z objatia horúcich plameňov pozrela na mňaMatka božia v Chartres"... „Obraz, který tě posedl ti pomůže přežít úzkosta bdění". Riešenie zasa nachádza v náboženskej skúsenosti, resp.zážitku s Bohom a v odovzdaní sa do jeho vôle.
Nevydrží však dlho zamýšľať sa, radšej nechá unášaťsvoju myseľ spomienkami na kraje, ktoré dávno navštívil. Začína na pobreží Stredozemného mora s rozmarnými talianskymi priateľmi, noani tam nenájde pokoj od nástojčivých myšlienok - „A ryby obrazy Spasiteľaplávajú pomedzi vodné riasy". Uteká do Prahy, v krčme „cíti se zcelaštasten na stůl růži ti dali", no potom pri prechádzke Hradčanami ho znovuprepadajú trudné nálady. Nedokáže sa už tak zabávať a preto odchádza doMarseille, potom rýchle do Koblenzu, potom Rím, Amsterdam, Leydy, Gouda,... Jeznovu doma a väznený. Väznený skôr sebou samým, keď sa obzerá na svojživot. Má dvadsať - tridsať rokov a prichádza depresia nenájdeného zmyslu života. Ľútosť nad sebousamým i nad ostatnými nešťastníkmi. Prečo si vyberá emigrantov? Možnopreto, že tak ako oni nemajú svoj domov, sú len tuláci, tak ani on nevie nájsťsvoj domov, miesto v spoločnosti. Je večer a on sa pridávak nim. Život ho tlačí dole, dole k nim - nešťastným utečencom.„Stojíš nad zinkovým plechem ve výčepu ochlastů". Uvedomuje si nešťastiedruhých, čo s nimi robí neprajný osud. Snaží sa zabudnúť na temné myšlienky, zabáva sa s dievčatami. Noráno ho už zastihne znovu samého. Kráča domov, aby ďalej popíjal život akoalkohol. „Plamenný alkohol", ktorý ho rozožiera, lebo spôsobuje bolesť. Životho bolí. Cestou domov sa mu ponúkajú „Kristové jiné víry a jinýchbohoslužeb / Nižší Kristové temných nadějí a tužeb". Apollinairova báseňnemá priestor ani čas. To čitateľ zisťuje aj v závere, keď básnik zúfalo a bez nádeje končí deň. Večersymbolizuje záver dňa a zároveň aj aktuálny životný úsek, v ktorombola táto báseň napísaná. Ráno - to bol ešte autor mladý. A tu vidíme užv inom svetle aj počiatočné verše týkajúce sa kresťanstva a Bohaa útechy z nich plynúcej. To bolo to, čo mu bolo hovorené. To, čomuspolu s kamarátom Dalizom aj veril. To, čo ho sklamalo a neposkytlomu pomoc vtedy, keď to práve potreboval. A tak záver tejto básne úplneironizuje tie oslavné verše na adresu cirkvi. Aj ju posiela Apollinaire dominulosti, lebo tak ako antika, tak ani ona nedokázala pomôcť človekuv jeho existenciálnom napätí. „ZbohomÓ zbohom". „Sbohem sbohem jsi ospalý". Človek je unavený z dňa, ktorý musel prežiť. Človek je unavený zoživota, ktorý musí žiť. Je sám a nemá mu kto pomôcť. Celý deň / život jesám. „Slnko rez hrdlom", „Slnce s krvavým krkom", „Slunce uťatá hlava / Sekuku kutálí"... Na konci dňa umiera tak slnko ako aj Boh, ktorému ešte ránoveril, že mu pomôže prežiť deň až do večera. Apollinaire nedokázal nájsť zmyselsvojho bytia a preto to večerné nešťastie. Slnko/Boh skláňajú hlavu,červenajú sa, akoby sa hanbili, že nechali človeka v samotea nešťastí. To, čo stačilo deťom, nestačí dospelým. Pásmo končípesimisticky, bez naznačenia smeru. Je to obžaloba kresťanstva, resp. jehopredstaviteľov, že neponúkli konkrétnemu človeku dosť zmysluplný a hlavne„živý" projekt naplneného života. Ponúkli vonkajšie obrady, ale vnútro nechaliničote. Ale je to aj obžaloba celého sveta, že neponúkol inú alternatívu. Mladýbásnik mal jednu možnosť a tá sa v konečnom dôsledku ukázala akonesprávna. Nie je podstatné z akých dôvodov. Či kresťanstvo samo o sebe nedokáže ponúknuťcieľ, alebo to bola vina konkrétnych jednotlivcov. Na konci nám ostal osamotenýa nešťastný človek, ktorému sa zrútil svet, v ktorý veril. Podobne ajpoézii sa zrútil starý svet, ktorý už bol neudržateľný v svojich putáchformy, schém, kánonov... Bolo potrebné odseknúť hlavu slnku, aby mohlo vyjsťnové slnko. Človek sa dostal do doby, keď pocítil v sebe silnú túžbu poslobode a rozhodol sa ju aj naplniť. Vzdal sa všetkého starého, možno aj stým vedomím, že raz bude musieť urobiť revíziu a niektoré vecipriniesť späť alebo objaviť ich nanovo. Užto tak musí byť, že v každej syntéze musíme bezpodmienečne nájsť tak prvkytézy ako aj antitézy. Apollinairovi stačila jednoduchá náboženská skúsenosťzhruba do veku dvadsiatich rokov. Nikto nevie, ako by sa končila táto báseň, akby sa ju rozhodol dokončiť niekedy neskôr. Ako by vyzeral záver napísanýv roku 1918 tesne pred jeho smrťou, ako by vyzeral možno ešte desať -dvadsať rokov neskôr. V živote to už tak býva, že mladý človek potrebujepoprieť to, čomu veril, keď bol ešte malý. Časom sa však k tomu častovracia.
Apollinaire v Pásme prešiel životom jednotlivcatak po horizontálnej (miestopisnej) ako aj vertikálnej (časovej) osia ponúkol nám nahliadnuť do života jedného človeka. Ponúkol nám tentoživot ako niečo jednotné, jednoduché a prirodzené v svojejcelistvosti, no zároveň zložité a náročné v svojej problémovosti.Život človeka a hľadanie vlastnej tváre je veľmi ťažké a náročné. Nieje to jednoduché, nie je to prosté. Básnik nám tu ponúka krásny, vyslovenekubistický obraz - „Zhrozený objavil si svoju tvár v achátochsvätovítskeho dómu". Pochopiť a prijať geometrickými plochami znetvorenýobraz vlastnej tváre, to je úloha, s ktorou sa musí vysporiadať každý sám.
