SLOVENSKÁ NÁRODNÁ... MENTALITA
Nieto väčšej a svätejšej pravdy pre život jednotlivých ľudí a národov celých nad tú: Kto sa sám neopúšťa, nebýva opustený. Keď sa na daktorý národ pravda táto vztiahnuť môže, môže sa ona vztiahnuť na nás; keď dakedy bola pravda táto na čase, je ona na čase teraz pre národ náš!
... odpovedáme vážne a vyznávame smelo, že každá duša slovenská, ktorá len trochu myslieť počala, otroctvo a rabstvo najväčšmi, ako byť môže, si oškliví a že každá slobodu, nie, pravda, bezuzdnú a sebevoľnú, ale zákonnú a rozumnú si žiada a po nej túži.
Či je nie bolestné vidieť, ako sa mládenci z krvi slovenskej od svojich odštepujú a v zaslepenosti svojej nevediac, že sami na seba hanbu kydajú a sypú, zo svojich posmechy vystrájajú? Či je nie bolestné vidieť, ako zase iní mládenci slovenskí len tak kadejako živoria a za roveň hubám v tme horskej hlivejúc, stroja sa len preživoriť a ledabolo prevliecť svetom týmto?
Ale u nás bolo to dosiaľ tak, žiadalo sa všetko bez práce, bez namáhania, bez obetí a keď chýr sa dajaký o dobrej pre nás dajakej správe rozniesol, tu dali sa do žiadosti, do vzdychania: „Ach, keby to len ozaj bolo, ach, keby sme to len dostali!“ Netreba bedákať a vzdychať, bo tie vzdychy, ktoré len babám dobre svedčia, tie toľko urobia životu ako slabé vetríky múrom pevným. Nevzdychajme teda a nezalamujme ruky, ale majme sa do práce, čo akej tvrdej, čo akej ťažkej.
V ČOM SPOČÍVA BIEDA SLOVENSKA
Hovoríte, že ľud slovenský je opustený, otupený, nedbanlivý, otrocký, unížený, že sa za zlým ťahá, o dobré, čo sa mu aj hlasite predkladá, nehrubo stojí, ba proti tým, ktorí ho k nemu viesť chcú, povstáva; hovoríte, že tento ľud sám seba opustil, že mu nieto rady a pomoci. Tak hovoríte zlí i dobrí, pretvárliví a úprimní priatelia ľudu nášho. Áno, hovoríme i my: ľud náš je všetko to, a ešte viac; opustil sa ten ľud náramne, nenatrafíš v ňom často ráz – čo bys´ koľko mátal – iskry ľudskejšej, ale nezrovnávame sa v tom s vami, že by mu nebolo rady a pomoci. Žiadať, aby sa človek, sem a tam strhaný, ubitý, ubiedený, o lepšom nepoučený, žiadať, aby človek, ktorý si na celej svojej púti zemskej slobodnejšie nevydýchol, ale ustavične len lomozil, najviac vo službe druhých hrdloval, doma sa trápil a bedáril, vonku sa klaňal a plazil, žiadať, hovorím, aby takýto človek bol zaraz, keď zachcete, k dobrému náklonný, šľachetnejších citov schopný, aby teda zaraz svoje staré hriechy odložil, po vzdelanosti túžil, na svojej cti si zakladal, je smiešnosť, ľahkomyseľnosť, netrpezlivosť, a dobre povážiac, i nespravodlivosť.
Veď vidiac naše panstvo túto neslýchanú podlosť nášho ľudu, do ktorej ho dlhotrvanlivá služobnosť uviedla, iného priemyslu si ani začať nevedelo ako pálenčiarenie. Kde máš takrečený kaštieľ, alebo kde čo akú chalúpku zemiansku, tam istotne v blízkosti máš i pálenicu a keď je sedem takrečených komposesorov v dedine, máš tam sedem očadených čvargiarní pálenčených a sedem krčiem s toľko potomkami Abrahámovými. Dosť už bol ubitý národ náš, ale toto bolo preň opravdivých deväť rán egyptských. Porazený týmito ešte sa väčšmi skľúčil a spodlel. Toľkej uníženosti, toľkej plazivosti a skrčenosti málokde vidíš, ako na našom ľude.
Tie hlboké úklonky, to strhanie klobúkov už zďaleka pred každým čierno oblečeným, to ustavičné rúk bozkávanie každému skoro vyššiemu, známemu, neznámemu dostatočne ukazujú nízku, utlačenú povahu nášho ľudu. Dajedni to volali a volajú dobrotou a ľudskosťou, dajedným bola i je táto uníženosť dáko veľmi po chuti, nazývajúc to mravným držaním a pokorou, ale skutočne takíto ľudkovia majú až priveľmi pokorný pochop o cnosti a dobrote a viac-menej zaľúbení sú v dákomsi, čo už len predstavovanom panštení.
I úradníci pálenčiarov nám všemožne v zakladaní a rozširovaní spolkov striezlivosti prekážali, nútiac ľud hrozbami a rozličným druhým násilím k užívaniu pálenky a k zlomeniu daného sľubu; a koľko títo z nášho nevoľného, pálenkobažného ľudu zviedli, k zlomeniu sľubu donútili a dostrašili!
Celé dediny u nás veria ešte na kadejaké strigy, bosorky, zmokov a škriatkov a v celých obciach ešte v dajedných miestach, ak zle pochodiť nechceš, mlieka po západe slnka si nepýtaj – a takáto biedna a smiešna povera mozgy nášho ľudu ešte trápi a jeho myseľ zatemňuje.
My už čistoľudským naším snažením vedení spolukrajanom našim Maďarom na ceste k osvete a ku slobode všetko dobré prajeme a prajeme im to i pre naše staré, už skoro tisíc rokov stojace zväzky, ale proti každému nátisku a utláčaniu hlbokú nenávisť v srdci nosíme, a kto rozumný od utisnutého a utláčaného lásku a oddanosť právom požadovať môže?
Ale pozrime tohto smutného stavu mravné následky: či taký človek, ktorý k druhých osohu robotujúc miesto odmeny sa od každého ešte opovrhuje a odstrkuje, či, povedám, taký človek vlasť má? Nie – a čo zase z toho nasleduje? Či takýto človek sa nestane podlým prostriedkom proti v krajine sa rozvíjajúcej slobode? Či sa on prituľuje ku vlasti a či sa môže k nej s láskou mať? Čo nemá, čo nezná, k tomu sa nemôže mať, to nemôže rád vidieť. Takýto človek len rodisko má, ale vlasť nie, taký naozaj nemôže tie sladké slová zavolať: O pater, o patria, o Priami domus! Pravda, tomu je ľahko o láske k vlasti rozprávať, ktorému k užívaniu všetko v krajine pristrojené, ktorý na priestranných majetkoch svoje oči pasie, ktorému k výsluhe celé množstvá sú prichystané, ktorý nič nedávkuje, len zbiera, ktorý nič neznáša, ten naozaj môže vlasť svoju rád mať, lebo v tejto láske len sám seba rád vidí. Ale inakšie sa má vec u toho, ktorý len málo má, a i z toho toľko musí preč dať, že s ostatkom sotva biedne sa vyživiť môže.
Vysmievajú sa zato mnohí z chudobného ľudu, že je sprostý a hlúpy, urážajú sa nad jeho nízkym duchom, ale mu nespomáhajú, nevidia, že príčinou zanedbania jeho nič nie je inšie, ako ťažké okolnosti jeho.
... ľud náš horko sa túžil a žaloval každému, o ktorom vedel, že ho poľutuje, ba od žiaľu a smútku v jeho piesňach sa vrchy a doliny ozývali.
(pokračovanie)
