Dnes som cestou na autobus videl pani v stredných rokoch, ktorá zo zastávky išla schodiskom. Približne 40 schodov. Asi po 15-tich krátka plošinka. Normálne by som si takto nikoho nevšímal, avšak na tejto osobe ma čosi zaujalo. Stála asi v polovici schodiska na plošinke a pozerala smerom hore. Pozerala spôsobom, ktorý celkom dobre poznám. Väčšinou ho však vídam v telocvični, u ľudí, ktorí tak pozerajú na činku, ktorú nemôžu zdvihnúť. Pohľad zúfalstva a utrpenia, ktorý má dať ostatným najavo, že toto už je moc. Že už stačilo a pokračovanie bude stáť nadľudskú námahu.
Neviem, ako to skončilo, ale pravdepodobne sa žiadna tragédia neudiala a pani šťastne prišla domov.
Pointa:
Prečo? Ako je možné že sme to nechali zájsť až tak ďaleko? Keď obyčajným ľuďom robia problémy obyčajné schody. Áno, pani mohla mať rôzne zdravotné problémy atď., ale toto nie je len o nej. Toto je o všetkých, ktorí radšej nechajú ujsť autobus a počkajú na ďalší, len aby nemuseli pobehnúť. O všetkých, čo sa vyhýbajú akémukoľvek pohybu „navyše“. V dnešnej dobe je celkom jednoduché všetko si uľahčovať. Pohyb a fyzickú aktivitu obzvlášť. Lenže to niečo stojí. A je to veľmi drahé. Stojí vás to zdravie, ktoré vám žiadne pilulky nevrátia.
Moderná doba nám životy začala uľahčovať v obrovskej miere. Dokonca v takej, že to už dávno nie je prirodzené. Milióny rokov vývoja sú ničené modernými vynálezmi. Evolučné pravidlá dnes už neplatia. Neprežíva ten najsilnejší. Prežíva každý. To znamená, že medzi nami zostáva aj to zlé, čo by inak bolo zlikvidované. Tým pádom už sa nedá hovoriť o vývoji, ale o degenerácii.
Preto sa pokúste byť tými, čo evolúcii pomáhajú v správnom smere. Platí to na všetky stránky života. Avšak tá fyzická trpí najviac. Preto sa zamerajme na ňu a začnime každý od seba.
