Nočný let do Helsínk bude trvať 9 hodín. Bolo by odo mňa nezdvorilé, keby som mal rozsvietené svetlo a čítal si, pretože by to človeka vedľa mňa rušilo pri spánku. Hudbu počúvať nemôžem, pozerať filmy na laptope takisto nie. O každý pohár vody budem musieť požiadať letušku. Bude to dlhý let.
Je neuveriteľné, ako sa svet mení. Terorizmus je reálnou hrozbou. Keď som bol v USA v rokoch 1999 a 2000, pri cestovaní som nevnímal žiaden tlak, žiadne nebezpečenstvo. September 2001 všetko zmenil. V ten deň som sedel v lietadle z Londýna do Viedne a nemal som potuchy, čo sa deje, keď nám vyše dvoch hodín nedovolili pristáť. Po dosadnutí na zem bolo zrazu všetko iné. Začal som sledovať správy, vyhýbať sa destináciám, v ktorých by mohli nastať problémy. Moja sestra bola v Anglicku v júli 2005, keď teroristi zaútočili na londýnske metro a autobusy. Jedého z podozrivých zatkli v dome susediacom s tým, v ktorom bývala.
Z cestovania sa pomaly, veľmi nenápadne vytráca pohoda a bezstarostnosť. Obávam sa, že to je presne to, čo teroristi chcú. V lete 2002 ma pri ceste do Ameriky prehľadali 3x - kompletne. Pri ceste späť ma dokonca vyzliekli do spodnej bielizne. Pri ceste z Austrálie som musel na letisku odovzdať celú manikúru. Tento rok v júli som bol v Dubline. Práve v ten týždeň sa dvakrát niekto vyhrážal tým, že na dublinskom letisku je bomba. Do poslednej chvíle som tŕpol, či vôbec odletím domov.
Teroristi dosahujú, čo chceli. Cestovanie sa pre veľa ľudí stalo nočnou morou. A pre tých ostatných, ktorí sa nedajú len tak ľahko zastrašiť a odradiť, stratilo svoje čaro. Na letisku sa všetci podchvíľou ukradomky obzerajú, mračia sa, keď do ich lietadla nastupuje bradatý chlapík v turbane. Človek s veľkou taškou v metre priťahuje znepokojené pohľady. Ľudia si už pri cestovaní neoddýchnu. Len sklonia hlavu a čo najrýchlejšie vyjdu z metra von. Zhlboka sa nadýchnu čerstvého vzduchu. Majú to za sebou.
Len vrásky pribúdajú.
