Prečo sa agresívni fanúšikovia koncentrujú práve pri futbale? Prečo nie hokej, basketbal, hádzaná, šerm, alebo tenis, curling, volejbal či plávanie? Prečo sa diváci nebijú na boxerských zápasoch, na wrestlingu, na ultimátoch, alebo na iných bojových športoch? Prečo nekopírujú hokejistov, ktorí si neraz skočia na ľadovej ploche do vlasov a vymieňajú si názory v pästnom súboji? Prečo ich do nepríčetnosti dokáže rozvášniť práve taktická hra, ktorá samotná má v sebe len pramálo agresivity?
Možno je to masovosťou tohoto športu. Každý šesťročný chlapec na Slovensku si minimálne raz už určite kopol do lopty. A ten malkáč, ktorý to s loptou skutočne vie, je pre svojich vrstovníkov naozajstným hrdinom. Uznanlivo ho potľapkávajú po ramene, jednomyseľne ho volia za kapitána, všetci chcú byť v jeho družstve a potom naňho pokrikujú: "Paľo, prihraj!" A keď Paľo pošle perfektnú prihrávku pomedzi dvoch súperových hráčov, priamo na kopačky nášmu krikľúňovi, ten väčšinou vystrelí z celej sily a bránku o dobré dva metre prekopne. Škaredo pozrie na Paľa a povie: "Nesadla mi, ale bolo to tesne..." Už ho počujem...
A možno sú to práve títo krikľúni, ktorí nevedia spracovať Paľove prihrávky, z ktorých sa stávajú najzapálenejší fanúšikovia. Stretávajú sa pred zápasom, aby prebrali stratégiu a poohovárali súperových hráčov. Delia sa o najmenšie okamžiky, keď sa im podarilo z tesnej blízkosti lavičky hostí zakričať niečo "vtipné" a tréner sa na nich pohoršene obzrel. Oslavujú dávno zabudnuté víťazstvá svojho tímu a zapíjajú jeho prehry. Posilnení alkoholom, chránení anonymitou davu a benevolentnými zákonmi potom prichádzajú na štadión. Z každého gólu svojho tímu sa radujú, akoby ho sami strelili. A z každého neúspechu sa stáva ich vlastný, osobný neúspech.
A za vlastný neúspech predsa treba nájsť vinníka. Už to nie je také jednoduché, ako to bolo pred desiatimi rokmi, keď sa len škaredo pozreli na Paľa za jeho nevydarenú prihrávku. Dnes sú členmi skupiny, v ktorej chcú napĺňať svoje ambície. Predviesť sa, získať si rešpekt. Chcú, aby sa na nich niekto pozeral presne tak, ako sa oni potajomky pred rokmi pozerali na Paľa. Chcú, aby ich niekto napodoboval.
A tak si už druhýkrát v živote zvolia nesprávnu cestu. Nedostatok talentu a intelektu nahradia prebytkom svalov. Neboja sa zodpovednosti - veď dav, ktorý ich inšpiruje, ich aj ochráni. A keby sa to náhodou predsa len vymklo spod kontroly, milosrdný štát síce zdvihne varovný prst, ale tým sa to skončí. Predzápasové stretnutia v krčme tak budú o jednu historku bohatšie a náš bývalý krikľúň si od svojich kamarátov užije to, čo mu tak strašne chýba - uznanlivé potľapkanie po ramene.
Možno je to tak, ako som načrtol. A možno je problém niekde úplne inde. Kým sa však niekto kompetentný neodhodlá ho riešiť, budeme si musieť zvyknúť na to, že Smrť skutočne obchádza štadióny. A raz, možno keď to budeme najmenej očakávať, do jedného z nich vstúpi a vyberie si svoju daň. Ako to už býva, ten, kto na to doplatí, bude v tom všetkom nevinne. Radový fanúšik, v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste. Možno práve Paľo...
