A hovoria to preto, lebo oči naozaj ovládajú umenie slov aj bez artikulácie. Ba dokonca ho ovládajú lepšie ako ktorákoľvek z kolegov v tej lokálnej firmičke nášho tela, počuť ich ozaj len keď treba - vedia kedy prehovoriť. Ich tisícročné príbehy vedia vyjadriť neskutočne stručne. V pár, možno ani nie jednej sekunde sa skrývajú celé civilizácie a čakajú už len na nás. Jednak, aby sme pridali tie naše oči aj príbehy, ale aj…
Pod vodou nie je ticho
A kde tu mám byť na krajíčku?
Biť sa medzi nima
a zmestí sa tam jeden.
*
Idem ja sem, na paličku.
A to nie len
tenkú, ostrú,
ba šťastnú.
Nožičku mám šťastnú,
až mi zamdlieva.
Objatie ju zalieva
a krv sa z nohy prelieva
v šíre vody. Oceán.
*
Ihlička uprostred rieky
stojí zapichnutá v hlbinách
vody a piesku. Robí prieky
prúdom a napriek
si mimo brehu driek
malý sadám. Mimo riek
ľudí milovaných,
zmätku plných
hnijúcich v nich.
*
Ďalej ten sen sa ti sníva,
nadľahčuje ducha, víla.
Ako hojdačka zložená na zemi,
pýta sa: “Dajte mi!”
No vodu ani chleba nechce,
ani teplo, posteľ, nič. Nie je vec,
čo dobrá by jej bola,
lebo stvára sa víla bezohľadne
k tvorom môjho tvora.
*
A záchrana v nedohľadne.
Musela by prísť iná stvora,
čo na krajíček posiela vábne.
No tej tu a teraz niet!
Nevedno, kto prv vyšiel vpred,
bude to ale na pekne dlhý let.
Dlhý, namáhavý, okupačný.
Raz tak a raz sa na opačný
smer vydá pani a pán panovační.
*
Bo nie na vlastný, koťuha
nesmelá, nástroj strúha
nebezpečné piliny.
Sekeru si otúpa
o tie vzácne byliny.
*
A čo robíš, tušíš?
Tupec!
*
Aha! Vychádza dúha.
Zatiaľ čo kupec
obchoduje so zbraňami.
Naše ticho, úžas, ruší
zbrojou nevinných duší
dychtivých za jeho dlaňami.
O ich vlastné dvere búši.
Vlastne si za to sami
môžu, že neovládli sa včas
a darovali mu svoj jas
z každodennej radosti,
z každej veľkej maličkosti.
