A hovoria to preto, lebo oči naozaj ovládajú umenie slov aj bez artikulácie. Ba dokonca ho ovládajú lepšie ako ktorákoľvek z kolegov v tej lokálnej firmičke nášho tela, počuť ich ozaj len keď treba - vedia kedy prehovoriť. Ich tisícročné príbehy vedia vyjadriť neskutočne stručne. V pár, možno ani nie jednej sekunde sa skrývajú celé civilizácie a čakajú už len na nás. Jednak, aby sme pridali tie naše oči aj príbehy, ale aj…
Stiesnení
Či je ten život ťažký od váhy a ako veľmi, to je už na každom z vás zhodnotiť a zvážiť, ale opatrne, aby nesťažel ešte viac.
Nieto totiž nad oslobodzujúce nádychy, ktoré pridávajú na kráse životu i bytosti. Oslobodzuje krásu bytia od krásy ťarchy a krásu ťarchy od nich, lebo napriek ich jedinečnej nádhere nie je tá nádhera vzájomne rastúca. (Navzájom zabíjajú možnú recipročnosť.) Jedna krása vylučuje druhú, presne tak ako sa magnety priťahujú.
Veď sa pozrite:
Ticho, vlhko, ani náznak pohybu a hmle sa darí. Malé kvapôčky vody, menšie ako viditeľné, tečú po stenách vetra. Ale ani on v tejto chvíli veľmi nepomáha. Nenechal ich dopomôcť nádychu, čo by dal vzduch telu na výdych - aspoň trošku by hmlu preriedil. A pritom, v toľkej hmle osoba už ani nevie… nevie vlastne ani len, čo sa deje. Hlavou jej už iba prechádzajú nejaké skomolené myšlienky (, ktorým prosto nemá šancu rozumieť. Z kade sa vzali?) :
“Dobre sa ti prechádza hore-dole?”
“Čo? Prečo?!” znela jej odpoveď. Bola zmätená z celej tej situácie a vôbec, nečudo. Prišla a tvárili sa, že neexistuje, ignorovali a odstrkovali ju na úplný okraj… Len čo prišla, bolo jasné, že ju nemajú na zozname obľúbených. A teraz, keď im ”horí pod zadkom”, kopú do nej, vždy keď môžu sa osopia... Všetky chyby sú vraj “jej zodpovednosť”.
“Prechádzaš sa mi po nohách, tak sa pýtam, či ti to aspoň osoží, lebo mne jednoznačne NIE!”
“Ach… prepáč, nevši… nechcela som…”
“Tak sa pozeraj pod tie tvoje paprče, či čo to je. Aahrr, nebyť teba ani by sme tu neboli.” vyhŕkli naraz, ako zvyčajne. Obyčajne dokonale zohratá dvojka sa s ňou stretla už pred dávnymi rokmi, ale jednak ani ona sa s nimi nijako nehrnula do (aspoň menšej) komunikácie. No a ešte sa k tomu pridali všetky tie reči po okolí ako so sebou nosí len nešťastie, že nič poriadne nevie robiť jedine nepokoje a zlotu atď. Všetko im to síce znelo pritiahnuté za vlasy, ale evidentne to bolo postačujúce na podvedomí strach a jeho následky.
“Hm.” zaznelo zo skláňajúcej sa hlavy tohto tvora pri pomyslení na ten dôvod. ‘Prečo vlastne?’. Táto, teda, toto, z jedného pohľadu čudesné, známo-neznáme stvorenie a z toho druhého prekrásne, len evidetne málo socializované stvorenie bolo doslova šikanované vyššie uvedenou dvojicou. Nie naschvál, to nie, len…
“Čo si vlastne o sebe myslíš? Prečo si za nami prišla?” Jeden z nich sa zamyslel, vôbec to nedávalo zmysel. ‘Veď ale, ona tu je už doslova niekoľko mesiacov a my stále nič nevieme. A ak by aj niečo chcela, už by si to zobrala, nie?’ Jeho strach sa v tejto neistote umocnil ešte viac.
“Prečo si tu tak dlho a nič nepovieš?” s tým strachom v srdci to znelo tak bezmocne a zúrivo zároveň. A ju tým len viac pritlačili k jednej z tých pomyselných stien. Chúďa, bojí sa ich a zároveň nevie, čo si má myslieť. Od začiatku chcela len…
“Ja… ja som nechcela…”
“Tak načo si prišla sem? Keď nič nechceš, nechoď stále s nami!”
“Ach, ja…” nevládala to už riešiť. Odkedy prišla, snaží sa a čo i len slovo povie, už sú na nej pohľady s bodákmi na konci. A keby len to. Aj keď prebehla nejaká tá normálne vyzerajúca komunikácia, po nej akoby sa nič nestalo, akoby nikto nič nepočul, nikto nebol ničoho súčasťou. ‘Rozprávam snáď iným jazykom ako oni alebo je to fakt také nepochopiteľné?! Nie, však ja im rozumiem, veď… a možno áno, možno to fakt nemá zmysel. Možno sú naozaj všetky bytosti tak zatrpknuté, že to jednoducho neuvidia. Možno proste nemôžu, neviem.’ Stále v rohu učupená sa po stý krát snaží rozuzliť tento gordický uzol. Neuveriteľné, ale vyzerá to tak akoby toto bol práve on. A dvojka? Tá sa snaží nevyzerať vystrašene, udržať si pozíciu a tiež:
“Je divná a ľudia sa kvôli nej s nami prestávajú rozprávať. Začínajú sa nás báť. Podozrievajú nás, že sme sa s ňou spikli a…”
“Určite sa jej musíme zbaviť, brzdí nás zo všetkých uhlov a ako vravíš, robí z nás čudákov. Ale zase, pozri sa na to takto. Koľkokrát sme to už skúšali?”
“Asi až príliš veľakrát.” začínalo mu asi dochádzať na čo jeho odveký priateľ naráža.
“Tak. A ako to vyzerá teraz? Stále je tu! A ešte k tomu kňučí a zazerá.” a ako sa na ňu pozeral ‘Zazerá až príliš divne, až podozrivo. Eh, má niečo za lubom? - Nepozeraj tak, ohava!’
“A čo chceš akože robiť, keď sa s ňou nedá ani normálne rozprávať? Dohodnúť sa s ňou nedá, to sme skúšali. Ujsť sa tiež nedá. Nakoniec, je rýchlejšia ako my, to vieš. A do brutálnejších verzií proste nemôžme ísť.”
“Nič z toho, čo si povedal, nemôžeme. To máš pravdu. A o to ide.”
⧫ ⧫ ⧫
No čo? Všimli ste si to?
Dobre, na prvý pohľad to možno nevidno, ale tie ďalšie už hovoria.
Nie je to ťarcha, čo by svojou krásou ťažila človeka a jeho život, práve naopak. Život aj človek sami seba ťažia vlastnými slovami, namiesto aby pustili k sebe poučujúce slová ťarchy. Aj napriek jej prvotnému vzhľadu, verte mi, je nádherná.
