A presne tak, som sa aj včera vybrala do mesta.
Autobus meškal dobrých 30 minút. Keď som konečne doňho nastúpila, ušlo sa mi hore na poschodí akoby zázrakom posledné voľné miesto. Celá šťastná, že nemusím najbližších 40 minút stáť, som sa spokojne usadila. Len čo sa autobus pohol a ja som otvorila rozčítanú knihu, všetci cestujúci sa zrazu rozosmiali. Upriamila som pozornosť na objekt ich záujmu. Bol ním muž, niečo okolo 40tky, veselo oblečený, večne rozprávajúci. Sedel pár sedadiel za mnou. Mladé kočky sediace v mojom okolí sa pučili od smiechu na tom, čo veselý mužíček celou cestou rozprával. Joe, tak sa nám spolucestujúcim predstavil, nikoho v autobuse nepoznal, ale napriek tomu mu nerobilo problém vydobiť si našu pozornosť. Človeku by to možno aj vadilo, predsa len, počúvať niekoho, kto si len tak tára do vetra, nemusí byť zrovna zábavné. Tento muž, ale dokázal za krátky čas svojimi poznámkami k spolusediacim, rozosmiať celé vrchné poschodie autobusu. Pohrúžená do knihy, musela som zdvihnúť zrak a počúvať ho, nedalo sa inak, ibaže, by som stále dookola čítala jednu a tú istú vetu.
„Ahoj, ako sa voláš?“, prihovoril sa Joe vedľa sediacemu chlapcovi. „Ty máš môj kabát!“, pokračoval, „nepamätám sa kedy som ho naposledy videl.“ „Je to veľmi špeciálny kabát, doma ich mám zo tridsať, ale tento tvoj mám zo všetkých najradšej.“ Rozprával, rozprával, jeho jazyk akoby bežal štafetu. Za každou treťou vetou dodal: „Ja iba žartujem, neberte ma vážne.“ Jeho slová sprevádzal hrdelný, nákazlivý smiech. Smiali sa mladí i starí, každému bolo veselo, všetci ľudia naokolo v tej chvíli vyzerali šťastní. Medzi rečou si stihol vybaviť jeden telefonát. Volala mu priateľka. Z jeho slov a pravdepodobne aj z odozvy smiechu, ktorý sa niesol priestorom, mala dojem, že jej drahý sa usalašil v nejakom pohostinstve. Darmo priateľke vysvetľoval, že cestuje v autobuse, že má pred sebou ešte pár míľ. Nestačilo. Joe sa však s problémom vysporiadal svojsky, oslovil vedľa sediace dievčatko: „to je moja priateľka, pozdrav sa jej, povedz, že som v autobuse.“ Dievčatko poslúchlo a celý autobus vzápätí na to vybuchol do smiechu. Joe bol opäť stredobodom pozornosti. Všetci sa bavili na ňom, pričom jemu to vôbec nevadilo. Naopak, bol rád ZDROJOM šťastia všetkých ostatných.
Zázračný Joe dokázal za necelých 15 minút niečo úžasné. Všetci v autobuse sme na okamih zabudli na svoje problémy a práve vďaka nemu, sme sa chvíľu usmievali. Niekto nahlas, niekto len tak v tichosti, ale všetci. Pred tým ako Joe z autobusu vystúpil, prihovoril sa skoro každému koho obišiel. S niektorými si dokonca podal ruku.
Akonáhle šofér zavrel dvere a autobus sa pohol, zavládlo v ňom opäť ticho. Myslím, že som nebola jediná, komu Joe v tej chvíli chýbal.
