...ak vieš dúfať, dokážeš aj lietať Zoznam autorových rubrík: Tak toto môžem : ), Keď..., Obľúbené recepty, Také malé zázraky, Súkromné, Nezaradené
Kráčaš po ulici, vedome ťaháš nohu za nohou, ale tvoje kroky nikam nevedú. Tvoje kroky nemajú žiadny vytýčený smer, síce ideš, ale nevieš vlastne kam a vnútri Tvojho ja je nejak pusto.
Oči vidia a pozorujú... Príroda sa nádherne mení, listy sa pestro farbia, dopadajú na zem. Nastáva Jeseň.
Pár minút a pôjdem sa najesť. To nejak vydržím. Teším sa (nielen preto, že môj žalúdok už vyše dve hodiny oznamuje deficit) o to viac, dnes som sa prekonala, mám domácu stravu. Nestáva sa to často. Veľmi by som si priala vstať ráno skôr a dopriať si tak v práci teplý obed. V mojom prípade však (ak spím slabých 5 hodín) aj tých 5min skôr spraví dosť. A nakoľko som tzv. vyvaľovač posteľný, je to o to horšie. A nielen preto mám rada poobedné zmeny.
Najprv je nutné opatrne prejsť frekventovanou cestou, kde spoza zákruty číha nenápadná "zebra" s čím vodiči v rýchlosti málo kedy rátajú. Keď je človek v bezpečí, asfaltová cesta udáva smer. Mierne stúpanie, poniže pravej strany leží v úbočí studnička v lete skromne plná vody. Nad ňou sa upína pár vysokých schodov ktoré človeka prinútia si z času na čas oddýchnuť, vydýchať sa. Navôkol pestré, "šušťavé" lístie, rôznofarebné chryzantémy na ktorých si po prvom snehovom poprašku pochutí lesná zver. V pozadí tiché miesto lemujú majestátne stromy.
Spomínam... Pred očami mám jednu konkrétnu fotku z detstva. Na tvári mi pohráva úsmev.
Je ráno, vládne dobrá nálada, krásny deň pred nami. Človek perfektne naladený kráča smerom ktorý mu udávajú denné povinnosti.
Som toho názoru, že ak sa človeku prihodí niečo pekné, bolo by dobré dať o tom vedieť. Druhých ľudí to tiež môže potešiť, niektorých prípadne aj motivovať. A tak, skôr ako napíšem, čo ma dnes postretlo, opýtam sa vás: „Poznáte malé zázraky?“
Dnes ráno (vlastne už včera) som sa zobudila do krásneho zasneženého dňa. Len čo som na dome dvere zavrela, nestihla som sa ani spamätať a bola som na zemi. Zviezla som sa dolu kopcom po snehu. Hneď mi bolo veselšie.
Čo je to bolesť, kde sa rodí? Prečo ľudí postretne a trápi, prečo im znepríjemňuje život?
V minulosti, sa sviatočné pečivo pieklo väčšinou doma. Dnes je tomu tak snáď už len na dedinách. Veľa ľudí ( keď si zrátajú náklady: suroviny, vynaloženú energiu, čas, ktorý pri pečení strávia ) si povie, že sa to dnes už ani neoplatí. Ten, kto ale pečie rád, ten, koho pečenie baví a zároveň pri tom relaxuje, pre toho to stratený čas nie je. A navyše, domáce je vždy len domáce.
Nedávna návšteva mesta ma utvrdila v tom, že Vianoce opäť klopú na dvere. Rozžiarený stromček (dostatočne v predstihu) v centre Dublinu je toho iba dôkazom. Sme zas o rok starší, možno aj múdrejší...
Keďže víkendy mávam obyčajne v práci voľné, snažím sa tie dva jedinečné dni z času na čas plne využiť. Občas sadnem v našom malom meste na autobus a odveziem sa do Dublinu.
Priznajme si, v dnešnom uponáhľanom svete, keď sa každý z nás niekam náhli, keď sa nám niekedy nedarí tak, akoby sme si práve predstavovali, bývame často voči druhým ľuďom navôkol nevrlí.
Stalo sa vám niekedy, že vás sen zaviedol niekam, kde ste ani náhodou nechceli byť? Mne sa to stáva často. A keď sa potom ráno, celá spotená prebudím, ďakujem Bohu, že to bol iba sen.
Jedna moja priateľka mi len tak medzi rečou spomenula, že ked už nevie čo by od radosti navarila (kedže hladných krkov je u nich doma neúrekom) spraví tento šalát.
Kto som, prečo tu na tomto svete som, prečo práve ja? Tieto otázky som si ako dieťa dosť často kládla a to najmä vo chvíľach úzkosti. Vtedy, ked sa moja duša cítila prázdna, zbytočná, bezvýznamná a nepochopená. Časom ako som dospievala som na podobné myšlienky už nemala kedy myslieť. Rozum zaneprázdnený školou, láskou a neskôr aj prácou si určoval iný smer.
