...ak vieš dúfať, dokážeš aj lietať Zoznam autorových rubrík: Tak toto môžem : ), Keď..., Obľúbené recepty, Také malé zázraky, Súkromné, Nezaradené
Kráčaš po ulici, vedome ťaháš nohu za nohou, ale tvoje kroky nikam nevedú. Tvoje kroky nemajú žiadny vytýčený smer, síce ideš, ale nevieš vlastne kam a vnútri Tvojho ja je nejak pusto.
Oči vidia a pozorujú... Príroda sa nádherne mení, listy sa pestro farbia, dopadajú na zem. Nastáva Jeseň.
Pár minút a pôjdem sa najesť. To nejak vydržím. Teším sa (nielen preto, že môj žalúdok už vyše dve hodiny oznamuje deficit) o to viac, dnes som sa prekonala, mám domácu stravu. Nestáva sa to často. Veľmi by som si priala vstať ráno skôr a dopriať si tak v práci teplý obed. V mojom prípade však (ak spím slabých 5 hodín) aj tých 5min skôr spraví dosť. A nakoľko som tzv. vyvaľovač posteľný, je to o to horšie. A nielen preto mám rada poobedné zmeny.
Najprv je nutné opatrne prejsť frekventovanou cestou, kde spoza zákruty číha nenápadná "zebra" s čím vodiči v rýchlosti málo kedy rátajú. Keď je človek v bezpečí, asfaltová cesta udáva smer. Mierne stúpanie, poniže pravej strany leží v úbočí studnička v lete skromne plná vody. Nad ňou sa upína pár vysokých schodov ktoré človeka prinútia si z času na čas oddýchnuť, vydýchať sa. Navôkol pestré, "šušťavé" lístie, rôznofarebné chryzantémy na ktorých si po prvom snehovom poprašku pochutí lesná zver. V pozadí tiché miesto lemujú majestátne stromy.
Keďže víkendy mávam obyčajne v práci voľné, snažím sa tie dva jedinečné dni z času na čas plne využiť. Občas sadnem v našom malom meste na autobus a odveziem sa do Dublinu.
Kto som, prečo tu na tomto svete som, prečo práve ja? Tieto otázky som si ako dieťa dosť často kládla a to najmä vo chvíľach úzkosti. Vtedy, ked sa moja duša cítila prázdna, zbytočná, bezvýznamná a nepochopená. Časom ako som dospievala som na podobné myšlienky už nemala kedy myslieť. Rozum zaneprázdnený školou, láskou a neskôr aj prácou si určoval iný smer.
