Keď dopíšem, už si len považujem zátišia.
Písanie je divné, je to akoby potme kráčaš cez nejakú sieň a hľadáš vypínač a odrazu ho nájdeš, spravíš šťuk a zistíš, že kade si prešiel, je vlastne román, ktorý si napísal. No nekúp to!
S Rúfusom hrávavame hru. Je to hra na Definitívne Momenty. Včera mi Rúfus prezradí, že objavil a definoval definitívny anglický moment z pohľadu pracujúcej triedy.
- No hovor, kedy je taký moment? -
- Keď počúvaš z rádia v malom prepchatom off licence obchode Fix You od Coldplay a čakáš, kedy ti pakistánsky predavač naloží do modrej igelitky osem-pack plechovkového piva na popoludný parkový piknik. Alebo futbal. Je tam nostalgia a je tam banalita, ako má byť. -
V prílohe nezáleží-akého denníka Paul Weller vraví, že ventiluj ťažkosti a otoč ich na pozitívno. Keď už som pri britpope, tak musím spomenúť postreh (i keď sa obávam, že hodnotný len pre Dávida Gé), že až viac než dva mesiace od vydania Oasisieho singlu Lyla sa hráva vo vysokých rotáciách. Nie v máji, ani nie v júni, dokonca nie v júly, ale až v auguste. Nie že by mi to trhalo žily, ale aspoň takto myslím na Dávida, pripomínam si jeho myslenie.
Potom pokračujem v ceste, od zapadá Slnko, až po vonia materina dúška, mesiac je obrovský a oranžový, cez neho krídla kite skaterov.
Ozaj, je iba náhoda, že som práve v Anglicku. Pozajtra možno budem v Ježkovej Novej Vsi. Náhodou, je tam krásne. V duchu vlastne odmietam autorov, ktorí sa opierajú o tzv. Exotiku Svojich Súradníc a vymenovanie vzdialenosti a cudzo znejúcich mien: si mysliac, že pokynuli obecenstvu k ohromenému výdychu, že existuje miesto iné, než miesto, kde práve sú. Ako vraví ädom: pche!
