A potom sa to začalo - nádherný koncert cvrčkov, poukrývaných kdesi hlboko v tráve. Bolo to tak dojímavé, že som viac nedokázala zostať doma a musela sa vydať na večernú prechádzku do blízkeho okolia.
Ako som tak prechádzala po našej ulici, pristavila som sa pri jednom domčeku, pred ktorým bola malá záhradka so záhonom kvetov. Nie je mojím zvykom chodiť sa po večeroch prechádzať po našej ulici a pozorovať záhrady pred domami, no tentokrát som mala na to chuť, a tak som išla. Chcela som vidieť, ako sa darí kvietkom mojich susedov.
Pri pohľade na záhon pred domčekom moje vnútro akosi zosmutnelo. Niežeby tie kvietky neboli pekné, to nie, ale nevyžarovali zo seba radosť a nádej, akú obvykle zvyknú. Bolo to preto, lebo mali za sebou poriadne namáhavý letný deň. Horúčava ich natoľko vyčerpala, že teraz ich hlávky boli zatvorené a len smutne ovísali. Lístky uvädli, pretože potrebovali vodu.
„No, nič, tu asi nenájdem povzbudenie. Pôjdem radšej ďalej," pomyslela som si a chystala sa na odchod, keď tu zrazu môj pohľad padol na malý nenápadný kríček priamo predo mnou.
„Jéj, to je ale krása!" potešila som sa. „Veď to je tá podivná rastlinka, ktorá kvitne len v noci! A aké má krásne drobné kvietky - fialové, ružové a oranžové. Na tie je teda radosť pozerať!" A tak som tam predsa len zostala stáť a nevedela sa vynadívať toľkej kráse.
Uvedomila som si, že síce na mnohých miestach v našich životoch môžu kvietky uvädnúť alebo dokonca i odkvitnúť, no v tom istom čase sa práve začínajú rozvíjať puky ďalších a omnoho krajších kvietkov. Treba sa len lepšie prizrieť. Určite ich nájdeme, pretože častokrát kvitnú priamo pred nami...
S láskou, annie
