Anna Mezovská
Rozprávali o mne
„Dobre, tak ďakujem. Zastavím sa nabudúce. Dovidenia!“ kričala som cez otvorené dvere obchodu pani predavačke za pultom. Milo mi zakývala na rozlúčku a ja som mohla ísť.
Pochádzam zo stredného Slovenska. Študovala som environmentálnu chémiu a následne som absolvovala štúdium dokumentárnej fotografie a misijnej práce v zahraničí. Krátko som sa na univerzite venovala i štúdiu výživy ľudí. V súčasnosti sa venujem fotografii, cestovaniu, písaniu a práci s deťmi. Mám veľmi rada beh na dlhé trate, lyžovanie či plávanie, maľbu, prácu v záhrade, zvieratá, kreatívnu ručnú tvorbu a grafický design.“Rabbit's clever," said Pooh thoughtfully."Yes," said Piglet, "Rabbit's clever.""And he has Brain.""Yes," said Piglet, "Rabbit has Brain."There was a long silence."I suppose," said Pooh, "that that's why he never understands anything.” ― A.A. Milne, Winnie-the-Pooh Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Deťom
„Dobre, tak ďakujem. Zastavím sa nabudúce. Dovidenia!“ kričala som cez otvorené dvere obchodu pani predavačke za pultom. Milo mi zakývala na rozlúčku a ja som mohla ísť.
Postavila som bicykel na stojan a sadla si na lavičku pri brehu rieky. Bol večer a zapadajúce slnko osvetľovalo všetko dookola na oranžovo. Mala som za sebou už veľa najazdených kilometrov, tak som si potrebovala trochu oddýchnuť.
„Pravá krása ženy nie je v jej postave, v spôsobe oblečenia, v šatách, ktoré nosí alebo štýle jej účesu. Krásu ženy vidno v jej očiach, pretože sú oknom do jej duše, miestom, kde prebýva láska.“ (Audrey Hepburn)
Tento článok som nenapísala preto, že mám jednoduché riešenie na bolesť. Nie, nemám. Skôr je hľadaním cesty, ktorá vyvádza z tmavej doliny, prináša uzdravenie, obnovuje stratenú radosť a vyrovnanosť.
Chodí horár dlho po lese hore a dole, zima mu je, ale cestičku domov nájsť nevie. Od skorého rána husto sneží, preto zasypalo všetky jeho stopy z horárne až sem.
„Každý deň, keď pozriem do zrkadla a zbadám svoju tvár, ďakujem Bohu, že ten starý hlupák na mňa stále hľadí,“ hovorí Roberto Canessa a smeje sa.
Dnes, keď som išla ráno do práce, na jednej zastávke pristúpil do autobusu akýsi bezdomovec. Vošiel zadnými dverami a usadil sa na prvom voľnom sedadle.
Dnes ráno cestou do práce som prestupovala na jednej zastávke ako už obvykle každý deň. A ako som nastúpila do autobusu, ktosi stál vpredu pri šoférovi a hlasno rozprával na celý autobus. Bol to akýsi vysoký pán. Pôsobil zvláštne.
V septembri 2013 som bola postavená na štart bežeckých pretekov po prvýkrát v mojom živote, ale nemala som žiadnu istotu, že budem môcť urobiť čo i len jeden krok vpred.
Vo svojej izbe v kvetináči pestujem jeden kvietok - orchideu. Kúpila som si ju raz v obchode, lebo sa mi veľmi páčila. Túžila som mať doma niečo živé a pekné, o čo sa môžem starať a z čoho mať radosť.
Neviem, či poznáte rozprávku od Jozefa Cígera Hronského - Budkáčik a Dubkáčik. Možno aj áno. No niektorí ľudia ju vôbec nepoznajú.
Bol jeden z tých takých ťažkých dní, ktoré človek niekedy máva. Počasie vonku bolo v súlade s pocitmi mojej duše.
Po našej ulici kráčal včera akýsi starý vychudnutý muž. Bol poriadne zhrbený a išiel veľmi pomaly. Ťahal za sebou akýsi náklad, ale išlo mu to veľmi ťažko.
Keď som pred niekoľkými rokmi začala študovať na misijnej škole v zahraničí, nikoho som spočiatku nepoznala. V mojej triede bolo asi tak 120 študentov vo veku 15 až 35 rokov z celého sveta. Ja som vtedy mala 22.
Niektorý deň pred Vianocami som bola pri Beky a ako sme si práve čosi spolu čítali z knižky v jej izbe, zrazu mi pípla v mobile smska. Beky na to hneď reagovala a pýtala sa, kto mi píše.
Stála na rohu rušnej križovatky a vyzývavo pozerala do žiariacich svetiel prichádzajúceho auta. Malý, asi tak štvorročný chlapček pobehoval po chodníku okolo nej. Napriek tomu, že bol už neskorý večer, vyzeral veľmi čulo. Veď mal aj prečo. Celé doobedie prespal. Zobudil sa až na poludnie. Jeho mama však v tom čase ešte stále spala. Bola vyčerpaná z predchádzajúceho večera.
Bol posledný deň pred mojím odchodom na dlhú cestu ďaleko do neznáma. V mojom srdci bola však ešte jedna nesplnená túžba. Túžila som po rozhovore. A tak som sa vydala na svoju už tradičnú okružnú cestu mestom, aby som niekoho stretla a mohla sa s ním porozprávať.
Tlačila som pred sebou nákupný vozík. Ešte som doňho nestihla nič poriadne vložiť a už bol plný. Viezla som v ňom dve malé dievčatká poobliekané doružova, pretože podľa nich je ružová farba tá najkrajšia na svete. Všetci vedeli, že Anulka a Alžbetka patria ku mne, lebo som bola s nimi chtiac-nechtiac zladená. Mala som oblečený kabátik presne takej istej farby, do akej boli i ony zaodeté. Ktovie, čo si o nás ostatní mysleli. Bláznivá matka? Chúdence deti? A možno si o nás nemysleli vôbec nič.
Sedela som na lavičke a čakala na autobus. Zástavka bola ľudoprázdna, pretože najbližší spoj mal prísť až o pol hodiny. Bol horúci jarný deň. Sčasu-načas prešlo po ceste auto, ale inakšie nikde nikoho. Vytiahla som si z tašky minerálku, že sa napijem. Aspoň v takéto dni je dobré dodržiavať pitný režim.
Bol krásny septembrový deň. Kubko s Magdulkou sedeli vonku na lavičke a tešili sa z nádherného počasia. Dnes nemuseli ísť do školy, pretože bola sobota. Obaja na lavičke pokojne oddychovali, veď mali za sebou náročný týždeň. V tráve pred nimi sa divoko šantilo malé sivé mačiatko. Keď ho Kubko priniesol z farmy domov, nazval ho Celine ako tá známa kanadská speváčka, ale neskôr sa zistilo, že ide o kocúrika, a tak bolo roztomilé mača premenované jednoducho na Celi [seli]. Celi nijako neprotestoval pri zmene mena, asi sa mu i páčilo.