„Celinko, poď, prinesiem ti mliečko, určite budeš hladný," prihovorila sa Magdulka mačaťu, pričom svižne vstala z lavičky a vykročila k dverám na terase. Ale čo to? Pred dverami medzi topánkami sa čosi pohlo. A potom i pri kvetináči, v ktorom bola zasadená čínska ruža. Magdulka na chvíľku zmeravela. Potom prikročila bližšie a čo nevidí. Dve malé mačiatka. Jedno hnedočierne a druhé ako to prvé, len ešte s jednou farbou navyše - bielou.
„Kde ste sa tu vzali?" opýtala sa prekvapená Magdulka. Nevedela si nijako vysvetliť, ako sa dvaja malý súrodenci ocitli pred dverami do jej domu.
Mačiatka boli krásne, ale dosť chudučké, a tak okrem Celinka dostali i oni papať. Celi bol rád, že má novú spoločnosť. S napapaným bruškom pribehol potom k tomu hnedočiernemu a vyskočil mu na chrbát. Vystrčil pazúriky, vyceril zúbky a začala sa hra, ku ktorej sa neskôr pridalo i druhé mača. Hnedočierna mačička dostala meno Margarétka a kocúrik s bielymi fľakmi zase Jonatán. Od toho dňa sa na dvore, kde býval Kubko i Magdulka, nepohybovalo už len jedno mača, ale až tri, ktoré sa stali nerozlučnými priateľmi.
No raz prišiel deň, keď sa všetko zmenilo. Na dvor pribudol nový obyvateľ - psík Eddie. A ten mačky veľmi rád naháňal. Nechcel im nijako ublížiť. Skôr to robil zo zábavy. No Celimu, Jonatánovi či Margarétke sa to nepáčilo. Nemohli si viac vykračovať po dvore pokojne, ale museli byť v neustálom strehu.
Margarétka bola citlivá mačka a naháňačky neznášala. Po čase sa stalo, že už mala toho dosť, a tak sa presťahovala ku susedom, ktorý mali ešte väčší dvor. Na susedovom dvore býval len kocúr Mišo. Zapáčilo sa jej tam, a tak tam i zostala. Čoskoro sa konala mačacia svadba a nasledujúcu jar priviedla Margarétka na svet štyri utešené mačiatka. Tri jej boli navlas podobné a jedno vyzeralo ako kocúr Mišo.
Keď sa Magdalénka s Kubkom dozvedeli, že Margarétka má malé mačiatka, vybrali sa k susedom na návštevu.
„Dobrý deň, pani suseda! Mohli by sme vidieť vaše mačiatka?"
„Naše mačiatka? Veď Linda patrí vám," odpovedala pani suseda.
„Aká Linda? Margarétka, nie?" opýtal sa prekvapený Kubko.
„Nevedela som, ako ju voláte, tak som jej dala meno Linda, ale vy si ju pokojne volajte ako len chcete. Poďte za mnou, ukážem vám ich."
O niekoľko dní neskôr našiel Kubko na prechádzke s Eddiem v kríkoch ďalšie mača. Bolo také malinké, že potrebovalo ešte materskú opateru. Vyzeralo presne ako Margarétka, a tak sa Kubko s Magdulkou vybrali k susede po druhýkrát na návštevu. Margarétka bez akýchkoľvek ostychov prijala nové mačiatko. O niekoľko dní sa kŕdeľ jej detí rozrástol ešte o jedno mača. Tento krát o ryšavobieleho kocúrika.
A ako to išlo ďalej? Mačiatka vyrástli a rozkotúľali sa po jednom do sveta. Jedno išlo tam, druhé zase tam až bol dvor úplne prázdny. Budúcu jar, ak sa Margarétke alebo Mišovi nič nestane, budú mať zase mačiatka. Suseda sa u nevie dočkať a Kubko s Magdulkou tiež.
Stráviť čas s mačkami nikdy nie je plytvaním.
Sigmund Freud
