Nemôže sa po nich vrátiť domov, lebo jednoducho už viac nie sú. Zmizli. I staré známe chodníčky vedúce cez les teraz nevidno. Veď je predsa zima a sneh sa rád hrá s nami na skrývačku - pozakrýva, čo sa dá - a nám nezostáva nič iné, len trpezlivo hľadať a nevzdávať sa.
Dnes ráno hneď po raňajkách sa vydal horár do lesa skontrolovať na rúbanisku mladé stromčeky z jari, či ich nočná víchrica nezničila, a či srnky a jelene neobžrali ich ihličnaté vrcholčeky, lebo to by bola veru škoda. Stromčeky by postupne vyschli a lesné žienky by mali na jar opäť tú istú robotu. A to by sa im isto vôbec nepáčilo znova na rovnakom mieste sadiť jedličky a smrečky, keď raz to už robili. Nikto predsa nemá rád, keď ktosi len tak z roztopaše zničí jeho robotu a on to musí nanovo urobiť. Ale vráťme sa ku nášmu horárovi.
Už je ďaleko od raňajok a horárovi začína cigáň v bruchu vyhrávať. A nie jeden, ale rovno celý orchester! Hladný je. A ešte ako! Flintu dnes bral zbytočne. Nevidel ani jednu živú dušu v lese. Drží si ju len tak v ruke, dnes ju naozaj nepoužije. Najradšej by bol už doma v teplučku pred kozubom s praskajúcim ohňom, zabalený v teplej deke, s plným bruchom a horúcim čajom v ruke i psíkom schúleným pri nohách. No darmo je, najskôr treba nájsť cestu domov. A tak len chodí po lese a hľadá. A hľadá...
Hudci v žalúdku spustili hlučnejšiu pieseň. Horár si pritiahne viac opasok, aby mu nepadali nohavice, keď tu zrazu mu čosi udrie do nosa. Akási vôňa sa nesie lesom. Horár lepšie zaňuchá a už sa mu aj slinky zbiehajú. Veď to je predsa vôňa pečených zemiakov! Ale kde sa tu vzala??? To horár netuší, no má taký obrovský hlad, že sa okamžite vydá smerom, odkiaľ vôňa prichádza.
Dôjde na čistinku v lese a neverí vlastným očiam. Tam uprostred čistinky rozložená vatra a okolo nej divé prasatá sedia na drevených pniakoch, spokojne si krochkajú, zohrievajú sa a pečú zemiaky. Horár nelení a ihneď zavolá:
„Milé prasiatka, diviačiky, nebojte sa, to som ja, váš horár!“
Prasatá okamžite stíchnu a zostanú sedieť v pozore. Najstarší kanec zoskočí z pniaka, nervózne zadupe, zafučí a nazúrene zakrochká: „Čo tu hľadáš, horárisko? Čo zas otravuješ? Ani v zime nám nedáš pokoja?“
„Nehnevaj sa, starý diviak, dnes nie som na poľovačke. Dnes len obchádzam les, kontrolujem stromčeky, či sú v poriadku. Čas však postúpil, pomaly bude večer a kým nájdem cestu domov, umriem od hladu,“ odpovedá mierumilovne horár.
„A čo už len my máme s tvojím hladom?“ zúri ešte viac starý diviačisko.
„Milý diviak, odpusti mi. Ja som len zacítil vôňu vašich pečených zemiakov a tá ma priviedla až sem. Chcel som vás poprosiť, či by ste mi dali jeden. Lačný som a ešte ako!“ prosíka horár.
„Dali jeden? A ty si, horárisko, myslíš, že my máme zemiaky na rozdávanie? Málo si ich tento rok posadil na poli, nemali sme si z čoho naryť. A ty nám teraz chceš ešte aj z toho mála zobrať?!“ krochká nahnevane starý diviak.
„Je mi ľúto, že som sa tento rok ulakomil a málo posadil. Prepáčte mi to, milé diviačiky. Sľubujem vám, že najbližšiu jar nasadím už oveľa viac. Ba celé pole! Ale teraz vás prosím o jeden malý teplý zemiačik. Dáte mi, milé diviačiky?“ zúfalo narieka horár.
Starý diviak sa zamyslí, nepáči sa mu, čo od neho horár žiada. Ale potom mu zrazu na myseľ príde úžasná myšlienka.
„Dobre, horár. Uzatvoríme teda s tebou zmluvu. Dáme ti jeden zemiačik, ale ty za to nasadíš najbližšiu jar celé pole zemiakov. I poorieš lúku vedľa poľa a tam zase nasadíš kukuricu. A budeš to robiť takto odteraz každý jeden rok, pričom nám, diviakom, dovolíš tam po nociach chodiť a brať si koľko len potrebujeme. Súhlasíš?“
„Áno, súhlasím. Budem odteraz sadiť celé pole zemiakov pre vás a ešte pooriem i lúku vedľa poľa a nasadím pre vás na ňu kukuricu,“ odpovedá horár.
„Výborne, tak dohoda platí,“ krochká spokojne starý diviak. „Ale pamätaj, horár, ak svoje slovo nedodržíš, zvoláme všetky zvieratá z lesa a vypovieme ti vojnu. Zrovnáme tvoju horáreň so zemou a teba vyženieme navždy odtiaľto preč!“
„Och, to by som nikdy nechcel, veď kde by som potom horárčil? Nie, nebojte sa, prasiatka, svoj sľub dodržím. Viem, že vás je veľa a ja sám by som sa proti vám neubránil,“ odpovedá horár.
V tom z jedného pniačika zoskočí malé prasiatko, pricupitá ku horárovi, podá mu horúci zemiak a zakrochká jemným hláskom: „A nezabudni ani na zajačikov. Aj im nasadíš celý riadok kapusty pred horárňou a svojho psa uviažeš k búde, aby ich viac nenaháňal.“
„Dobre, nezabudnem ani na zajačikov a psa uviažem k búde,“ vďačne zavolá horár, ako odchádza z čistinky. Spokojne si nesie v ruke vytúžený teplý zemiak. Teraz už isto poľahky nájde cestu domov.
A naozaj, odvtedy, ako horár dal svoj sľub diviakom, plní ho každý jeden rok - sadí veľa zemiakov, kukurice i kapusty a zvieratká z lesa sa dobre majú pri ňom. Taký obyčajný hlad zmôže veru veľa!
