„Mami, môžem ísť pozrieť, kto prišiel?" opýtala sa.
„Samozrejme, Heidi," odvetila maminka s milým úsmevom a ďalej pokračovala v čistením zemiakov. „Prečo by si nemohla ísť otvoriť dvere pre návštevu?" Heidi si napochytre nazula ocinove veľké papuče, ktoré sa povaľovali na koberci a bežala otvoriť.
Pred dverami stál Mišo. Oblečený ako obvykle - roztrhané tričko, ufúľané tepláky, deravé topánky a široký úsmev od ucha k uchu.
„Čau, Heidi. Je doma Tóno? Chcel by som ísť s ním von," opýtal sa Mišo.
„Je doma, ale asi nemôže ísť s tebou vonku. Píše si domácu úlohu. Spýtaj sa maminky," odpovedala Heidi. Bola sklamaná, že pred dverami stál zase ten otravný Mišo. Čakala niekoho vzácnejšieho. Niekoho, s kým by sa i ona mohla zahrať.
Pani Novozámocká si umyla ruky, utrela si ich do uteráka a chystala sa za Mišom vonku vysvetliť mu, ako sa veci majú, keď zrazu do kuchyne vbehol Tóno.
„Mami, prosím, mohol by som sa ísť vonku hrať s Mišom? Úlohu si dopíšem potom, keď sa vrátim," žobronil Tóno, ale pani Novozámocká sa nedala.
„Sľúbil si mi, Tonko, že najskôr sa pripravíš do školy. Miško počká, ale škola nie. Do večera je ešte času dosť. Stihneš sa i naučiť, i zahrať."
„Ale, mami, to je nespravodlivé. Heidi sa môže hrať koľko chce a ja sa musím stále len učiť a chodiť do školy. Kedy mám potom vôbec žiť?" rozfňukal sa Tóno. „Aj včera som bol celé poobedie zatvorený vo vnútri, lebo som sa učil s tebou tú básničku na večierok. Prosím, pusť ma vonku aspoň teraz. Prosím."
Pani Novozámockej prišlo synčeka ľúto. Naozaj, Tonko sa včera učil celé poobedie a nebol vonku s kamarátmi. Pre dieťa je veľmi dôležité, aby chodilo na čerstvý vzduch, a to zavážilo.
„Dobre, Tonko, pustím ťa vonku, ale najskôr sa naobedujeme, až potom môžeš ísť. O šiestej nech si naspäť."
Keď to Tóno počul, začal od radosti skákať. Rozbehol sa ku vchodovým dverám, kde ešte stále postával Mišo s Heidi.
„Ahoj, Miško. Môžem ísť s tebou vonku, počul si to? Maminka ma pustila."
„Hej, počul. Počkám ťa tu na lavičke, pokým sa naobedujete, a potom pôjdeme na lov," odvetil Mišo.
„Na lov? Na aký lov?"
„Uvidíš."
„Dobre, tak ja letím na obed," povedal Tóno a už ho nebolo.
Po výdatnom obede sa chlapci vydali za dobrodružstvom. Vyzbrojili sa ako skutoční bojovníci - každý z nich mal za pásom drevený meč a vo vrecku malý nožík. Len jedna vec ich trápila - do svojho gangu museli prijať tretieho člena, čo nebolo vôbec po ich vôli. Pani Novozámocká chcela, aby chlapci zo sebou zobrali i malú Heidi.
„Ale ona je dievča a my sa s dievčatami nehráme," oponovali chlapci.
„A prečo by ste sa s dievčatami nehrali? Veď je to, Tonko, tvoja sestrička. Inokedy sa s ňou hráš a teraz zrazu nechceš?" pýtala sa pani Novozámocká svojho syna. „Chcem, aby ste ju prijali za svoju." A tak chlapci voľky-nevoľky pristali.
Prvá cesta viedla ku Mišovým starým rodičom. V drevárni mali novonarodené mačiatka, s ktorými sa chcel Mišo pochváliť.
„Jéééj, tie sú krásne. Dva tigrované a jedno úplne biele. Aj ja by som chcela, aby sme doma mali mačiatka," rozplývala sa Heidi, keď ich uvidela.
Ďalšia cesta viedla na starý pôjd. Tu si chlapci poskladali svoje zbrane a smelo vystrkovali hlavy na ulicu z dvoch malých okienok, čo tam boli. Heidi sa len prizerala.
„Čo keby sme vykrikovali na ľudí, idúcich po ulici. Nebudú vedieť, že to kričíme my, lebo len na chvíľku vystrčíme von hlavu a potom sa rýchlo skryjeme," navrhol Mišo. A tak sa i stalo. Ľudia, idúci popod dom Hlaváčovcov, sa začudovane obzerali na všetky strany, ale tých, ktorí na nich kričali rôzne slová, ako napr. ujko-pajko či tetka-pajka, nevedeli nájsť. Heidi spočiatku krútila hlavou nad tým, čo chlapci stvárali, ale potom ju to tiež chytilo.
Keď sa deťom zunovala i táto zábavka, políhali si do sena, ktoré bolo na pôjde uložené na zimu, a sladko oddychovali . Po čase sa opäť ozval Mišo:
„Čo keby sme išli zvoniť starej Kapustíčke na zvončeku, čo má na plote? Necháme si pootvorenú bránku do nášho dvora a keď zazvoníme, budeme rýchlo bežať skryť sa. Čo vy na to?"
„Dobre," súhlasili Tóno s Heidi. Nové dobrodružstvo bolo na svete. Chúďa pani Kapustíková. Nachodila sa z domu ku bráničke a naspäť. Krútila hlavou a nevedela pochopiť, čo sa to s jej zvončekom v ten deň robí, keď zvoní a pritom nikto na ulici nestojí.
Mišo ako čerešničku na torte zaklincoval zápalkami, ktoré narýchlo napchal do zvončeka, takže zvonil neustále.
Ďalšia osoba, ktorú si zobrali decká na mušku, bola stará Iľka. Bývala sama v malej chalúpke. Chovala veľa sliepok a každý deň chodievala o piatej do kostola. Decká vyčkali, kým nadišiel čas Iľkinho odchodu, a keď bola Iľka už ďaleko od chalúpky, rozbehli sa na jej panstvo. Otvoriť staré vrátka nebolo náročne, hoci boli zamknuté. Chlapci použili svoje nožíky a za chvíľu to bolo.
„Pozrite, koľko sliepok! Vypustime ich, nech behajú po dvore. Bude sranda!" povedala Heidi. Chlapci rýchlo Heidi prijali do svojho gangu. Viac ju už neodstrkovali. Zistili, že je dobrou pomocníčkou a že dokáže bežať tak isto rýchlo ako i oni.
„Áno, vypustime ich! A pozrite, tu je kukurica, môžeme im ju hádzať, aby sa najedli," prišiel s nápadom Anton.
Mišo zase na oplátky vymyslel gejzír. V strede dvora bol vodovodný kohútik, do ktorého strčil papek, ako sám nazval kus dreva, pustil vodu a tá striekala na všetky strany. Všetci sa chichotali, ako sa len dalo. Mali ešte dlho poriadnu zábavu. Porozhadzovali všetky veci, porozsýpali všetku kukuricu po dvore a ktovie čo ešte, keď Anton zrazu pozrel na hodinky.
„Hups, už bolo šesť hodín. Mali sme byť dávno doma." Chytil Heidi za ruku a ťahal ju preč.
„Ale veď počkajte, nechoďte preč! Nenechávajte ma tu samého," bránil sa zúfalo Mišo, ale nedalo sa nič robiť. Tóna ani Heidi tam už nebolo. „Všetko bude teraz na mňa. Ale nie! Keď aj ja utečiem, nikto nezistí, že som bol v tom zapletený i ja." A tak i Mišo zobral nohy na plecia a už ho nebolo. Dodnes nikto netuší, kto to vykrikoval z okienok na ulicu, kto zvonil starej pani Kapustíkovej či kto porozhadzoval všetku kukuricu sliepkam a urobil veľký vodotrysk na Iľkinom dvore. Vedia to len tí, ktorí išli s Mišom na lov.
