Bol krásny letný deň. Slniečko zastalo vysoko na oblohe a rozdávalo radosť každému. Dnes nechcelo, aby bol niekto smutný. Svojimi teplými lúčmi hladkalo všetkých, ktorých sa mu aspoň trošku podarilo z tej výšky zazrieť.
Už sa mi nechcelo doma sedieť, a tak som sa rozhodla, že pôjdem na prechádzku do prírody. Aby som nešla sama, pozvala som aj svoju sestričku Magdulku, ktorá zobrala so sebou Athosa – nášho obrovského čierneho domáceho miláčika.
Ako sme tak kráčali v trojici po našej uličke, dostala som nápad.
„Zastavíme sa pri tamtej bráničke, dobre?“ hovorím Magdulke.
„A na čo?“ zvedavo sa opýtala.
„Uvidíš,“ znela moja odpoveď.
Keď sme prišli k spomínanej bráničke, zastali sme. Vonku na lavičke pred domom sedela teta. Pozbierala som všetku odvahu a zavolala na ňu:
„Teta Darinka, mohla by som zobrať vášho malého na prechádzku?“
Prednedávnom sa na ich dvore objavil nový psík. Dali mu meno Maco. Je stredného vzrastu, bielej farby a je veľmi hravý. Nuž som si pomyslela, že by sa mohol zoznámiť s tým naším.
Teta Darinka sa na moje prekvapenie otočila, avšak nie tým smerom, kde bol Maco, ale na druhú stranu. Zavolala: „Kubko, ideš?“
Zrazu sa za ňou vynorila veľká žltovlasá hlávka malého Kubka, ktorý bol u nej na návšteve. Takisto býva na našej ulici a s tetou Darinkou sú dobrí kamaráti. Trávi u nej veľa času.
Bola som v rozpakoch: „Teta, ale ja som nemyslela Kubka. Chcela som zobrať na prechádzku Maca, vášho psíka.“
No medzitým Kubko pricupital k bráničke a chystal sa, že pôjde s nami.
Bolo mi ho ľúto. Pochádza z rodiny, ktorá vlastne ani rodinou nie je. Jeho rodičia nie sú zosobášení, žijú len tak pohromade. Keď idem niekedy večer okolo ich domu, počujem samé škaredé nadávky, výkriky. Alkohol je u nich na dennom poriadku. Deti sú častokrát odkázané samy na seba...
A tak som, ani neviem ako, prišla k Macovi aj Kubkovi. Naša pôvodná zostava troch sa rozšírila o dvoch nových členov, ktorí túžili ísť niekam na vandrovku.
„Magdulka, choď pred nami s Athosom, aby Maco toľko naňho nevrčal,“ prosila som sestričku. Kubka som držala pevne jednou rukou a v druhej som zvierala Macov špagát – doma asi nič iné nemali.J
Akonáhle sa Maco dostal na voľné priestranstvo a zbadal Athosa, zmenil svoje milé správanie. Začal sa krútiť, skuvíňať, vrčať, štekať, šklbať. Mala som čo robiť, aby som udržala rovnováhu a nespadla. A k tomu som ešte musela chrániť Kubka, ktorý ma ťahal všade tam, kde sa niečo zaujímavé zablyšťalo!
Veľmi komickým spôsobom sme sa nakoniec dostali na lúku za dedinou. Tam sme oboch psov pustili. Tí keď zistili, že sú slobodní, začali bláznivo behať sem a tam, všetko zaujímavé oňuchávať a pri tom si každé miesto nezabudli dobre označkovať. Najskôr Athos naháňal Maca, potom sa to obrátilo – Maco naháňal Athosa. Ich hra bola veľmi divoká. Niekedy sa zdalo, že sú dobrí kamaráti, no inokedy sa pustili jeden do druhého, vrčali, štekali. Vtedy už kamarátmi neboli. A my sme mali s nimi čo robiť...
V nádeji, že rozhnevaných psov rozoženiem a aspoň na chvíľku upokojím dosť kritickú situáciu, som zavolala na Athosa a rozbehla sa na koniec lúky, kde stáli dva staré kotúče trávy. Zabudli ich tam minulý rok pri kosení a už podliehali značnému rozkladu, ale pre moje potreby boli akurátne. Prikázala som Athosovi, aby vyskočil na jeden a preskočil na druhý, a aby sa opäť vrátil na prvý, a potom zase preskočil na druhý. Trochu komplikované na vysvetlenie, ale pre nášho Athosa veľmi zábavné. A tak bláznivo skákal sem a tam. Pritom štekal, lebo sa mu to veľmi páčilo, ale aj preto, že dole pomedzi kotúče sa motal Maco a on, Athos, teraz nemohol zoskočiť na zem. Keď už nevládal, zavelila som, aby predsa len zoskočil a dostal voľno.
Náš malý Kubko celú situáciu s nadšením pozoroval. Akonáhle sa uvoľnilo miesto na kotúči, poprosil ma, aby som mu pomohla vyštverať sa naň. Bola to dosť náročná úloha, pretože som ani zďaleka nepredpokladala, že bude až taký ťažký. Nakoniec sa mi ho podarilo odlepiť od zeme, ale vytlačiť na kotúč, to bola poriadne fuška. Magdulka nás oboch pozorovala s hlučným smiechom: „No, ešte sa kúsok zapri a bude tam,“ kričala. Psy zatiaľ pobehovali okolo nás a hrali sa.
Keď už Kubko stál rovno na kotúči, hrdo sa porozhliadal. Konečne mohol vidieť svet z výšky... Ale v tom istom momente sa Athos rozbehol a vyskočil ku Kubkovi. A keďže kotúč nie je dostatočne veľký pre nich dvoch, hneď ako na ňom Athos pristál, strčil prudko do Kubka, ktorý sa mierne zapotácal a ako hnilá hruška bez pohnutia rúk či nôh v sebaobrane spadol do trávy. Netrvalo dlho a spoza kotúča z vysokej trávy sa ozval hromový plač.
Zatiaľ čo som kriesila malého Kubka, Athos sa na nás pozeral pyšne z výšky mysliac si: „Toto je môj kotúč a nikto sa ho ani len nedotkne.“
Po pofúkaní otlčeného kolienka a odretého lakťa sme sa šťastne vydali na spiatočnú cestu.
Keď som Kubka odovzdávala tete Darinke, hanbila som sa. Pribudlo mu niekoľko nových modrín, bol špinavý a bolo na ňom vidieť známky plaču. Ale aj napriek tomu na tetinu otázku: ako bolo? s iskričkami v očkách odpovedal:
„Veľmi dobre.“
A poučenie na záver? Nikdy neberte na prechádzku aj psov, aj malé deti. Každý z nich má iné predstavy o hre!
P.S.: Môj brat mi po návrate domov prezradil malé tajomstvo – cvičil Athosa, ako má zvaliť potenciálneho zločinca z kotúča na zem. J
annieMERCY©2009
