Strom

Bol posledný deň pred mojím odchodom na dlhú cestu ďaleko do neznáma. V mojom srdci bola však ešte jedna nesplnená túžba. Túžila som po rozhovore. A tak som sa vydala na svoju už tradičnú okružnú cestu mestom, aby som niekoho stretla a mohla sa s ním porozprávať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Prešla som cez námestie, zastavila sa pod vežou pri zmrzline, pochodila všetky okolité uličky, navštívila park... No na žiadneho vhodného adepta na rozhovor som nenatrafila.

Bol piatok poobede a v meste vládol rozruch. Unavení pracujúci sa vracali domov a tešili sa na vytúžený víkend. Školáci mali zase radosť z posledného dňa školských prázdnin, a tak stvárali kadejaké bláznovstvá, kde sa len dalo.

Čo budem robiť? pýtala som samej seba. Mám sa vrátiť domov? Ale keď mne sa nechce byť zase doma. Veď doma nemám nikoho na rozhovor.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A potom sa zrazu v mojej mysli objavil jeden strom. Hneď som vedela, o ktorý ide. V ten deň som okolo neho ešte nešla, preto som sa bez akéhokoľvek dlhšieho uvažovania ihneď rozbehla na miesto, kde sa strom nachádzal. Keď som však prišla do cieľa, bola som sklamaná. V cieli na mňa nikto nečakal...

„OK, tak teda nič. Dnes sa asi rozhovoru nedočkám. Alebo žeby to malo byť trochu inak? Tak, že tam pod stromom nemá nikto na mňa čakať, ale že ja mám byť tá, ktorá bude na niekoho čakať?" A už som sa aj obzerala, kde si sadnem, pokým sa môj spoločník ukáže.

Strom, ktorý sa mi vynoril v mysli, sa nachádza na jednej z najrušnejších križovatiek mesta. Je to miesto kadiaľ prechádza denne veľmi veľa ľudí a navyše, blízko neho tečie potok a pri potoku sú lavičky. Vybrala som si jednu z nich, na ktorú som si s radosťou sadla a začala s nadšením očakávať ešte neznámeho známeho.

SkryťVypnúť reklamu

Prešlo päť minút a nič. Prešlo desať minút a nič. Prešla polhodina a ešte stále nič. Po hodine som začala pochybovať:

Som na správnom mieste? Nevymyslela som si to len tak náhodou? A ďalšie podobné nezmysly mi vírili hlavou. A potom zrazu prileteli kačky, ktoré si sadli na hladinu potoka a začali jemne ponárať svoje hlávky do vody, pričom sa im celkom podarilo upútať moju pozornosť na ďalšiu polhodinu. No potom som opäť precitla do reality uvedomujúc si, že ten môj spoločník akosi nechodí.

„Žeby len meškal? Alebo...?" Cítila som, že sa ešte nemám vzdávať, no i napriek tomu som bola vo veľkých rozpakoch a pochybnostiach.

SkryťVypnúť reklamu

Chcela som sa vzdať, keď tu zrazu prišla pani s malým synčekom. Sadla si ku mne na lavičku, aby vyhrešila svojho roztomilého drobčeka, lebo si práve zašpinil tričko od zmrzliny.

Toto asi nebude ten môj spoločník, pomyslela som si. No ani nie za minútu kráčala ku mne ďalšia pani. Na jej tvári však tentokrát nebol príjemný úsmev, ako to bolo v prípade mamičky so synčekom. Cítila som, že táto stará osoba sa s niečím veľmi trápi.

Pani zastala predo mnou, pričom z jej úst nevyšlo ani jedno slovíčko. Len mávala rukou na znamenie, aby som sa posunula, pretože si chcela sadnúť vedľa mňa. Bolo to veľmi zvláštne. Lavičiek bolo na okolí veľa, dokonca mnohé boli v tieni pod stromom, a napriek tomu si tá pani chcela sadnúť ku mne...

SkryťVypnúť reklamu

A tak sme tam len tak sedeli všetci štyria a mlčky pozorovali kačky, kúpajúce sa v potoku.

Potom mi to docvaklo. Stará pani bola tou osobou, na ktorú som čakala. Chcela som sa jej nejako prihovoriť, no nevedela som ako začať.

„Prosím vás, prečo ste si tu sadli? Len tak alebo preto, lebo na niekoho čakáte?" spýtala som sa trochu nešikovným spôsobom.

„Čakám na syna. Išiel niečo vybaviť a mal by tu pre mňa prísť, aby sme mohli ísť spolu domov. Prečo sa pýtate?"

„Lebo aj ja tu na niekoho čakám. Tak môžeme čakať spolu." A milo som sa na ňu usmiala.

Medzitým mamička so synčekom odišla. Dlho bolo na našej lavičke ticho, no potom sa stará pani predsa len odvážila a začala rozprávať. Prešla plynule od jej detstva k štúdiu, ku rodine, ku zamestnaniu a celé to ukončila, že jednoducho čaká na syna, ktorý má prísť pre ňu, aby mohli ísť spolu domov.

Keď dorozprávala, chcela som sa jej spýtať na niektoré veci, čo ma počas jej rozprávania zaujali, no skôr, ako som položila prvú otázku, moja spoločníčka sa nečakane postavila a rozbehla sa oproti mužovi, ktorý k nám práve prichádzal. A tak som tam pod stromom zostala opäť sama, no tentokrát už s naplnenou túžbou. Túžbou po rozhovore.

Chvíľku som ešte zostala ticho sedieť na lavičke pod stromom, rozmýšľajúc, čo sa vlastne udialo. Uvedomila som si, že niekedy stačí naozaj veľmi málo, aby sme pomohli druhému. Neviem celkom presne, kto bola tá pani. Neviem, prečo bola smutná. Neviem, prečo prišla práve ku mne... Ale jedno viem - oplatilo sa na ňu pod stromom čakať, pretože keď odchádzala, na jej tvári sa objavil nádherný úsmev. :-)

S láskou, annie

Anna Mezovská

Anna Mezovská

Bloger 
  • Počet článkov:  61
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pochádzam zo stredného Slovenska. Študovala som environmentálnu chémiu a následne som absolvovala štúdium dokumentárnej fotografie a misijnej práce v zahraničí. Krátko som sa na univerzite venovala i štúdiu výživy ľudí. V súčasnosti sa venujem fotografii, cestovaniu, písaniu a práci s deťmi. Mám veľmi rada beh na dlhé trate, lyžovanie či plávanie, maľbu, prácu v záhrade, zvieratá, kreatívnu ručnú tvorbu a grafický design.“Rabbit's clever," said Pooh thoughtfully."Yes," said Piglet, "Rabbit's clever.""And he has Brain.""Yes," said Piglet, "Rabbit has Brain."There was a long silence."I suppose," said Pooh, "that that's why he never understands anything.” ― A.A. Milne, Winnie-the-Pooh Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéDeťom

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
SkryťZatvoriť reklamu