„Super, ešte mám čas, stihnem to,“ pomyslela som si a našmátrala v kabelke dlhočizný zoznam vecí, ktoré chýbali v našej domácnosti a ktoré bolo nutné kúpiť. Začala som ho kontrolovať zhora-nadol, či som povkladala do vozíka všetko potrebné. A tu zrazu vidím to a to, na čo som pri blúdení cez nekončiace sa regále úplne zabudla.
„No, nič sa nedá robiť, musíme sa vrátiť.“ Otočila som s veľkou námahou poriadne ťažký vozík, aby sme sa spolu pustili na spiatočnú cestu po zabudnutý tovar.
Kľučkovali sme pomedzi oneskorených zákazníkov, ktorým tiež, ako aj mne, asi niečo doma chýbalo. Ručička na mojich imaginárnych hodinkách sa nenápadne približovala k desiatej hodine večer. To bol čas, kedy sa zatváral obchodný dom. Držala som v náručí jogurty a ešte som sa chystala po čosi, keď mi zrazu padol pohľad do vozíka.
„Čo to má znamenať? Veď to nie je môj vozík!“ Stála som v úžase a nevedela si to vysvetliť.
„Komu som ho zobrala? Kde? A ako to, že som si vôbec nevšimla, že sa mi podivne ľahko tlačil?“
Zúfalo som sa obzerala dookola a hľadala potenciálneho majiteľa. Popri mne prešlo niekoľko zákazníkov, avšak všetci si poctivo pred sebou tlačili svoje železné monštrum.
„Tak komu som ho ukradla?“
Náhle som si spomenula, kde som si odparkovala ten svoj – pri cestovinách, to je bezpečné miesto, lebo tam skoro nikto nechodí. Pustila som cudzí vozík z rúk, povyberala z neho svoj náklad (tie energetické drinky, drahé víno, klobása, šunka, zelenina, to nebolo moje) a prešla z jedného konca obrovskej nákupnej haly na druhý, kde ma už netrpezlivo čakal vozík, naplnený dvomi vreckami záhradnej kôry. Ten bol určite môj!
Zobrala som ešte jedno balenie múky, cukru a perníkové korenie, aby sme mali v nedeľu spríjemnené popoludnie výborným koláčom a vydala sa k pokladniam.
Na moje prekvapenie, nečakali ma žiadne dlhé rady. Fungovala už len jedna jediná pokladňa, ktorú obsluhovala poriadne unavená pokladníčka. Vlastne sa jej ani nečudujem, pracovať celý deň v takom hluku... Nevymenila by som moju školskú lavicu za jej pokladňu.
Po zaplatení a naložení nákupu do vozíka som pomaly odchádzala. Skontrolovala som ešte čas. Bolo presne o päť desať.
Môj posledný pohľad pri vychádzaní z obchodu padol na vozík. Áno, na ten vozík, ktorý som si neprávom privlastnila. Stál tam sám. Nikto o neho neprejavoval záujem. Jeho majiteľ asi už dávno vzdal všetky svoje nádeje a radšej odišiel domov.
V hlave mi hmýrili nezodpovedané otázky: „Komu som ho zobrala? Kedy? A kde? Keby som to chcela urobiť schválne, určite by sa mi to nepodarilo.“
Aj moja únava sa tiež čím ďalej, tým viac stupňovala.
„Nechám to, aj tak sa to už nikdy nedozviem a doma ma predsa čaká moja voňavá a jemnučká postieľka,“ povedala som si a pridala do tempa...
annieMERCY©2009
