„Len jedno, nie viac. Prosím. Potrebujem si sadnúť. Po stojačky sa nedá dobre čítať. Prosím!" modlikala som si sama pre seba. A tu zrazu som ho zbadala! „Jéj, ako vyšité pre mňa!" potešila som sa.
„Je tu, prosím vás, voľné?" spýtala som sa dievčiny, ktorá si ma vôbec nevšímala. Bola pohrúžená do akejsi knižky. Cez zuby čosi precedila, no ja som jej nerozumela.
„Asi hej," pomyslela som si. „Veď ak by sa jej nepáčilo, povedala by mi to. Tentokrát možno zreteľne." A bez ďalšieho pýtania sa som si sadla.
Tešila som sa. Konečne si budem môcť aj ja čítať. Každé ráno, keď idem týmto autobusom, mám problém s miestom. Cestuje so mnou veľa školákov a taktiež pracujúcich, preto väčšinou musím stáť. No dnes to Pán zariadil inak.
Roztvorila som tašku a vytiahla časopis - Život víry. Prevažná časť článkov aktuálneho čísla sa venovala téme, ktorá ma v poslednom čase zaujímala, preto som túžila využiť každú príležitosť na čítanie tohto vzácneho výtlačku.
Ako som tak listovala, môj pohľad zaletel na susedkinu knižku, v ktorej náruživo pokračovala.
„Čarodejnica z ... ," čítala som na okraji textu. „Hmm, zaujímavé. Zaujímavé, ale aj veľmi nebezpečné," prebehlo mi mysľou. Všimla som si, že ona urobila to isté. Teda zamierila pohľad zo svojej knižky na môj Život víry.
„Fajn, tak teraz už vieme, ktorá sa o čo zaujíma. Obe o duchovný svet, no s iným nasmerovaním. Ja s Božím a ona... ona s tým opačným."
Zvyšok cesty som sa venovala čítaniu. Bolo veľmi povzbudzujúce. Prinášalo radosť do môjho srdca. Ale zároveň som si všímala aj dievčinu vedľa mňa. Akosi sa už nevedela sústrediť. Ani sedačka, na ktorej predtým pokojne sedela, zrazu nebola pohodlná. Neustále sa na nej vrtela. Striedavo pozerala do knižky, na môj časopis a von. A potom ju definitívne zatvorila.
Opäť som sa zahľadela na jej knižku. Teraz som si mohla prezrieť jej obal. Bol veľmi zvláštny. Veľmi tmavý. Krvavočervené písmená mi bili do očí. A ešte čosi. Akoby silueta akejsi postavy. Áno, silueta nahej ženy...
Autobus sa blížil k cieľovej zastávke. Dočítala som odsek a strčila svoj časopis späť do tašky. Keď som už kráčala po chodníku, premýšľala som, čo sa vlastne stalo. Dievčina sediaca vedľa mňa nemohla pokračovať v čítaní nebezpečného materiálu, pretože si jej bránil v tom Ty, Pane. Tvoja prítomnosť jej to proste nedovolila...
Vďaka Ti, Pane, že aj počas obyčajnej cesty do školy si so mnou. Potvrdzuješ, že Ti na mne naozaj záleží a zároveň dokazuješ, že si jediným Pánom. Tam, kde sa objavíš Ty, všetci musia ustúpiť. Tvoja prítomnosť ma sprevádza a ochraňuje na všetkých cestách, preto sa už nebudem viac Zlého báť!
annieMERCY©2010
