Poľskí dôstojníci, predstavitelia poľskej inteligencie, masové hroby, masaker, guľka do tyla, Rusi, Nemci, vojna, krv, nenávisť, nevinné obete, manželky a deti bez otcov a ešte mnoho ďalších slov mi prichádza na myseľ. Všetko to do seba akosi zapadá. Áno, stalo sa. Bolo to už dávno. Je to len minulosť. Minulosť, ktorá však ovplyvňuje našu prítomnosť, hoci si to vôbec neuvedomujeme. A možno aj uvedomujeme, len to nechceme pripustiť. Hlúpo si nahovárame, že to tak nie je. Žiaľ, pravda je však iná.
Tlačia sa mi do očí slzy, keď sa dozvedám, aké hrozné veci sa diali a dejú v dejinách ľudstva. Je to priam neuveriteľné, aký krutý dokáže byť človek. A my? My to proste berieme. Necháme sa unášať životom a nestaráme sa o ostatné veci. Nezastavíme ani na chvíľočku, aby sme popremýšľali nad tým, čo nás, či chceme, alebo nie, bezprostredne ovplyvňuje, čo nás zasahuje a pretvára našu budúcnosť. A to nezávisle od toho, či sa to stalo pred sedemdesiatimi rokmi alebo len teraz.
Človek sa dobrovoľne rozhodol pre zlo. Zatúžil ho spoznať. Chcel byť ako Boh, no netušil, do čoho sa rúti. A teraz by to možno chcel vrátiť späť, je však už neskoro. Slobodne sa rozhodol a nedá sa to odvolať. Túžba človeka po čomsi viac zasiahla všetky generácie a tragickým spôsobom sa nesie ďalej a ďalej.
A Boh? Čo robí Boh? Vraj je láska. Vraj nás miluje. Tak prečo dovolí, aby sa diali také hrozné veci? Prečo nezasiahne? Nevadí mu, že toľkí trpia? Prečo nezastaví kruté prelievanie krvi? Nevidí to? Nepočuje? Nie, On to veľmi dobre vidí a počuje, dal však človeku slobodnú vôľu a keďže je pravým gentlemanom, nikdy mu ju nezoberie...
Som vďačná Bohu, že tých nevinných poľských mužov až tak nemučili. Vpálili im odzadu guľku do hlavy a skôr, než stihla vyletieť čelom von, stál tam Ježiš so zástupmi tisícok anjelov. Mal roztvorené náručie a čakal. Čakal, aby mohol zachytiť zomierajúceho. Verím, že to tak bolo. Hoci fyzické telo padlo do jamy, ktorú neskôr zasypali hlinou, duša bezbranného odišla s Ježišom do Večnosti. Do neba, kde ho už nečakalo žiadne trápenie, ale naopak, radosť. A Láska!
Plač, ktorý sa rozliehal po Poľsku a okolitých štátoch, sa ani zďaleka nevyrovná tomu, ktorý zasiahol srdce samotného Boha. Celé nebesia plakali s Ním. A ja si ani zďaleka nedokážem predstaviť, aké to bolo boľavé. Možno to raz zistím, keď zomriem a dostanem sa do neba. Stretnem tam mnoho, mnoho priateľov a medzi nimi budú určite aj títo hrdinovia z Katyňského lesa. Budú mi môcť porozprávať viac a to je jedna z vecí, prečo sa teším na smrť.
Tragická havária poľského prezidenta a jeho manželky, popredných predstaviteľov poľského spoločenského i duchovného života a prakticky celého velenia poľskej armády, ktorá sa udiala v sobotu 10. apríla 2010, má priamy súvis s masakrom v roku 1940 a neskôr. Nie je to žiadne náhoda. Tieto dve udalosti sú úplne prepojené. Havária je pokračovaním toho, čo sa začalo v Katyni...
Akoby jedna udalosť hovorila o druhej. Jedna nadväzovala na druhú. Jedna predpovedala druhú. A stalo sa to kvôli niečomu. Kvôli niečomu veľkému, inak by nezomrelo tak veľa dôležitých osobností. Zatiaľ netuším, čo to presne má znamenať, prečo to má až také silné prepojenie. Ale jednu vec isto viem, Boh to vie! Som presvedčená, že On nie je pôvodcom krvavých nešťastí! On len dovolil, aby sa stali, pretože ešte stále rešpektuje našu slobodnú vôľu. Dal Svoje slovo a aj ho dodrží!
Je tu len jeden detail, na ktorý veľmi často radi zabúdame. Boh vie o všetkom, má nadhľad. Keby sme sa obrátili na Neho a prosili Ho o pomoc, nemuselo by sa udiať to, čo sa udialo. Keby sme s Ním nadviazali kontakt ešte skôr, nedošlo by k toľkým tragickým udalostiam. Počul by naše volanie a zasiahol by, lebo sme Ho o to prosili. Vystríhal by nás, upozornil. Poukázal na veci, ktoré sa s nami stále vlečú a ktoré treba dať do poriadku. Chránila by nás Jeho ruka a situácia by sa vyvíjala iným smerom. No my sme Ho odmietli...
Nečakané momenty posledných dní sa netýkajú len Poľska, ale aj nás. Celého sveta. A tak znova - naša minulosť má priamy súvis s našou prítomnosťou i budúcnosťou. Aby tomu tak nebolo, aby došlo k preťatiu prekliatí, dedičných pút, zviazaností, potrebujeme prísť pred Boha, padnúť na tvár a prosiť Ho o zľutovanie. Len skrze Neho môže dôjsť k uzdraveniu duše ľudstva! On je naša jediná nádej! Jediný zdroj múdrosti! Ak to tak neurobíme, potom sa nečudujme, keď príde nová pohroma.
annieMERCY©2010
