Na autobus nás - mňa a kamaráta - viezol ešte ďalší kamarát. Chcel nám pomôcť, lebo cez víkend prímestská doprava akosi nefunguje. Keď sme konečne vyšli z dlhočíznej dedinky, v ktorej sme boli ubytovaní a vošli do mesta, chalani sa chopili príležitosti. Zapli svoje orientačné zmysly a snažili sa nájsť autobusovú stanicu.
V tomto meste som už niekoľkokrát bola, preto som mala akú-takú predstavu o tom, čo sa kde nachádza. Ale nechcela som sa miešať do práce gentlemanov. Rozhodla som sa, že im nič nepoviem. Budem sa tváriť, že som rovnako cudzia ako oni a tiež nemám poňatia, kde to asi tak môže byť. Bola som proste ticho. Moje oči si však všímali každý detail. Testovala som ich orientačné schopnosti. A viete čo? Oni dvaja prešli týmto náročným testom na jednotku s hviezdičkou! Ani nie za päť minút sme boli na hľadanom mieste.
Klobúk dole, chalani, ste v tom borci! Byť na vašom mieste, krútila by som sa dookola ešte aspoň ďalšiu pol hodinu!
Po usadení sa v mäkkých sedačkách vykúreného autobusu som premýšľala nad tým, čo sa práve udialo. Uvedomila som si, aký obrovský je rozdiel medzi mužom a ženou. Každý niečo má, ale zároveň mu aj niečo podstatné chýba. Akoby nebol kompletný. Keď si však muž vezme za manželku ženu, až vtedy vzniká celok, ktorý je úplný. Ktorý nič viac nepotrebuje. Boh nás tak stvoril. Preto by sme mali poznať svoju pravú identitu. (pozn. máme ju v Bohu). Až vtedy spoznáme svoje postavenie, svoju pravú úlohu. Jedine vtedy sme schopní navzájom sa rešpektovať. Jedine vtedy sa nezraňujeme. Vytvárame priestor pre realizáciu schopností toho druhého. A on sa chopí príležitosti s radosťou, lebo bol na to stvorený. Jedine vtedy môžu byť vzťahy úprimné, napĺňajúce, harmonické, čisté a krásne. Vtedy a len vtedy, v nijakom inom prípade!
annieMERCY©2010
