„Čo budem robiť?" pýtala som sa.
Bola som dosť hladná, a tak som si išla kúpiť jogurt do najbližších potravín. Potom som si našla príjemnú lavičku v tieni na námestí a začala vyjedať svoju kúpenú pochúťku s ovocím. :-)
Zrazu ku mne prišiel mladý muž a chcel si prisadnúť. Mal mokrú hlavu. Neskôr som sa dozvedela, že mu bolo veľmi horúco, a tak si ju namočil vo fontáne. :-)
„Fajn, aspoň nebudem sama," pomyslela som si.
Chalan mal v ruke krabičku, v ktorej bolo niekoľko centov. Teda bol to jeden z tých, čo prosia ľudí o peniaze. Tých, medzi ktorých patrím aj ja za posledné dni. :-)
„Super, tak to si s ním budem rozumieť!" tešila som sa. No zároveň som si uvedomila, že to nie je veľmi dobrý nápad. Vybral si práve mňa a ja súcitím s ľuďmi tohto typu. Je mi ich veľmi ľúto a vždy im chcem nejako pomôcť. Už som bola viackrát oklamaná prosebnými očkami žobrajúceho človeka o príspevok na jedlo, ktorý bol následne zneužitý na alkohol, cigarety alebo drogy.
Niekedy je veľmi ťažké odhaliť, či dotyčná osoba hovorí pravdu, alebo nie. Je to proste boj! Boj o ich život, a tak ani nečudo, že sa vedia tak presvedčivo tváriť a zaprisahávať sa na kadečo, len aby dostali nejakú tú almužnú. Ale to nevadí. Verím, že Boh vidí moju úprimnú túžbu pomôcť im a verím aj v to, že keď tie peniaze alebo čokoľvek, čo im dám, Boh požehná, aj napriek tomu, že to veľakrát zneužijú. Je na nich, ako naložia s darom, ktorý práve obdržali...
Tento mladý muž sa volal Ján. Čoskoro bude mať v septembri narodeniny. Zapamätala som si dátum jeho narodenia preto, lebo vtedy padli dvojičky v Amerike, ako mi on sám povedal.
Janko vyrastal v detskom domove, ale už viac než dva roky sa pohybuje ako bezdomovec po uliciach mesta s nádejou, že mu niekto prispeje na jedlo a ošatenie. V lete je to celkom dobré, pretože môže spať na ulici a nie je mu zima. No v zime je to už horšie. Potĺka sa po obchodných domoch, autobusových či železničných staniciach a keď ho vyhodia, ide si hľadať ďalšie telpé miestočko, no nie vždy ho nájde. Je nezamestnaný, pretože je psychicky, ale aj fyzicky postihnutý...
Má o dva roky mladšieho brata, ktorému sa s priateľkou nedávno narodilo dieťatko. Aj mi toho brata ukázal. Sedel na druhej strane námestia pod stromom na lavičke v zelených nohaviciach a čakal na Janka, či bude pri mne úspešný, alebo nie.
Janko má veľmi rád Harryho Pottera. Stal sa pre neho hrdinom. Keď som sa ho pýtala, o čom ten Harry Potter vlastne je, začal mi rozprávať celý príbeh. Bol vysvetľovaním tak unesený, že si vôbec nevšimol moje úsmevy a môj neistý výraz v tvári, lebo som mu vôbec nerozumela. Ale to nevadí. :-)
Janko mi povedal, že práve včera mala byť premiéra poslednej časti tohto jeho hrdinu a on na ňu veľmi túžil ísť. Ešte nikdy nevidel žiaden 3D film. Chcel si to dať ako darček k meninám, ktoré mal pred niekoľkými týždňami. No potreboval peniaze...
Snažila som sa mu pomôcť. Usmerniť ho, že to asi nebude najlepší nápad ísť na film, keďže nemá ani len na jedlo na jeden deň. No on povedal, že je ochotný dať za to všetko.
Uvedomila som si, že je to možno jediná vec v jeho živote, ktorá mu pomáha, aby prežil a úplne sa nezbláznil. Ktorá ho nesie vpred aj napriek tomu, že pomery, v ktorých sa práve teraz nachádza, sú veľmi úbohé.
Janko nakoniec tie peniaze na film odo mňa dostal. Neviem, ako ich využil. Či išiel do toho kina, alebo nie. A vlastne, to už je jedno. Boh videl jeho aj moje srdce a On sa už o svojho Janka postará. :-)
With love,
annie
