Po havárii lietadla a kanibalizme prišiel život nádeje

„Každý deň, keď pozriem do zrkadla a zbadám svoju tvár, ďakujem Bohu, že ten starý hlupák na mňa stále hľadí,“ hovorí Roberto Canessa a smeje sa.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)
Členovia "Old Christians" rugby tímu stoja v blízkosti trupu uruguajského lietadla Air Force F-227 dva mesiace po tom, čo havarovali počas presunu na zápas do Čile.
Členovia "Old Christians" rugby tímu stoja v blízkosti trupu uruguajského lietadla Air Force F-227 dva mesiace po tom, čo havarovali počas presunu na zápas do Čile. (zdroj: Sobrevivientes de los Andes, Getty)

Poznáte televízny seriál „Lost“ o lietadle, ktoré havaruje na opustenom ostrove? (z angl. „Stratení“ - pozn. prekl.) V tomto prípade však ide o skutočný príbeh. Namiesto ostrova sa udalosť odohráva vo vysokých, ľadom a snehom prikrytých horách v juhoamerických Andách a "stratenými" je skutočná skupina chalanov, ktorí musia v priamom vysielacom čase čeliť príliš šokujúcej a reálnej dileme - zomrieť pomalou a mučivou smrťou alebo konzumovať zmrznuté telá svojich mŕtvych priateľov s nádejou, že možno prežijú.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Televízny seriál "Lost," v hlavnej úlohe Matthew Fox (na fotke vyššie) ponúkol verziu toho, čo by sa mohlo stať po tom, čo lietadlo havaruje na vzdialenom púštnom ostrove.
Televízny seriál "Lost," v hlavnej úlohe Matthew Fox (na fotke vyššie) ponúkol verziu toho, čo by sa mohlo stať po tom, čo lietadlo havaruje na vzdialenom púštnom ostrove.  (zdroj: AF archív, Alamy)

Pred hráčov rugby tímu z Uruguaja boli nečakane postavené tvrdé výzvy a rozhodnutia, keď ich lietadlo smerujúce na zápas v Čile havarovalo 13. októbra 1972 na mieste trefne zvanom Údolie sĺz (The Valley of Tears). Ich príbeh by mohol i v súčasnej dobe ohromiť a zatriasť spoločnosťou. Na podklade tohto skutočného príbehu bola napísaná kniha „I Had To Survive“ a natočený film „Alive“. (z angl. „Musel som prežiť“ a „Nažive“ - pozn. prekl.)

Obrázok blogu
(zdroj: Courtesy of Simon & Schuster, Inc. 2016)

Keď sa stalo letecké nešťastie, Roberto Canessa bol 19-ročný študent medicíny. V súčasnosti je jedným z najznámejších detských kardiológov v Uruguaji, ale na lekciu života, ktorú sa naučil vo vysokých horách, nikdy nezabudne. Jeho nová kniha „I Had To Survive: How a Plane Crash in The Andes Inspired My Calling to Save Lives“ („Musel som prežiť: Ako letecké nešťastie v Andách inšpirovalo moje volanie k záchrane ľudských životov“ - pozn. prekl.) rozpráva príbeh mladého muža, ktorý prežil veľmi tragické chvíle, ale napriek tomu sa rozhodol, že bude prinášať nádej a povzbudenie ostatným.

SkryťVypnúť reklamu

V rámci knižného turné po svete začiatkom tohto roka Roberto Canessa vysvetľoval zvedavým novinárom a čitateľom, ako radosť zo života bola kľúčová k prekonaniu smrti, ako sa vysporiadal so šokujúcimi udalosťami, ktorým čelil v horách a prečo by sme mali byť vďační za to, čo máme.

Rozhovor s Robertom Canessom viedol Simon Worrall (simonworrallauthor.com) a bol publikovaný 3. apríla 2016 na nationalgeographic.com.

Keď lietadlo s vami a celým vaším rugby tímom havarovalo vysoko v Andách, mali ste 19 rokov. Priblížte nám tieto momenty.

Bolo to veľmi nečakané a rýchle. Mali sme prenajaté uruguajské lietadlo Air Force F-227, ktoré nás malo previezť z Uruguaja do Čile. Práve sme prekonávali vysoké Andy a boli pomerne blízko nášho cieľa, keď náhle pilot zahlásil: "Pripútajte sa, lietadlo zasiahli turbulencie." Rugby hráči radi vtipkujú a hrajú sa na tvrdých. Tak sme si zo zábavy hádzali navzájom rugby lopty a spievali pieseň, "Conga, conga, conga: Lietadlo tancuje tanec conga." Následne ktosi pozrel von oknom a zdesene zakričal: "Neletíme príliš blízko hôr?!"

SkryťVypnúť reklamu

Pilot urobil obrovskú chybu - otočil sa smerom na sever a veľmi skoro začal klesať do Santiaga, zatiaľ čo lietadlo bolo ešte vo vysokých Andách. Keď si to uvedomil, prudko nasmeroval zase nahor, až kým lietadlo bolo takmer v zvislej polohe. Lietadlom veľmi triaslo. A potom sme narazili do úbočia hory. Bol som hodený vpred ohromnou silou a dostal som silný úder do hlavy. Myslel som si, že som mŕtvy. Rýchlo som sa spamätal, sadol si na svoje miesto a odriekal Zdravas Mária. Niekto v tom vykríkol: "Prosím, Bože, pomôž mi, pomôž mi!" Bola to tá najhoršia nočná mora, akú si môžete predstaviť. Iný chlapec kričal: "Som slepý!" Keď pohol hlavou, videl som jeho mozog a z brucha mu trčal kus kovu.

SkryťVypnúť reklamu

O príbehu vášho rugby tímu boli napísané viaceré knihy a natočený film „Alive“. Prečo ste napísali i vy ďalšiu knihu?

Povzbudil som všetkých, aby napísali svoju vlastnú knihu, pretože ide o 16 rôznych príbehov v boji o prežitie. Osobne si myslím, že to bol akýsi pokus kohosi zlého, ktorý sa rozhodol vrhnúť na horu skupinu mladých rugby hráčov. Vysokoškoláci so vzdelaním a veriaci v Boha - ideálne pokusné králiky pre experiment zameraný na ľudský zápas o prežitie. Kto prežil? Neboli to tí najchytrejší, ani najinteligentnejší. Tí, ktorí prežili, boli tí, ktorí najviac pocítili radosť zo života, lebo našli i v takejto hroznej situácii nádej na prežitie.

Prečo myslíte, že ste vy prežili?

Pretože som mal šťastie. A pretože vždy idem krok za krokom. Nepozeral som sa na horu. Bolo tam stále čo robiť a ja som veľmi aktívny človek. Tiež som nebol vážne zranený. Skoro som to však vzdal, keď nás zasiahla lavína. Ale potom jeden z našich chalanov povedal: "Roberto, si šťastný človek, lebo môžeš chodiť za nás všetkých." To bolo ako hrdinská infúzia do môjho srdca. On mal zlomené nohy – ale ja som chodiť mohol! Moja úloha nespočívala v premýšľaní, čo bolo v danej chvíli pre mňa lepšie, ale to, čo bolo lepšie pre celú skupinu, ktorá prežila.

Použili ste mnoho dômyselných metód na prežitie, ako je topenie snehu pomocou hliníkových plátov zo zadnej časti sedadla z lietadla. Spomeňte niektoré z ďalších vecí, ktoré ste urobili.

Potrebovali sme deky na zahriatie, tak sme postŕhali krycí materiál zo sedadiel v lietadle, pretože obsahoval vlnenú tkaninu. Poukladali sme všetky kufre do zadnej časti trupu lietadla, aby sme boli chránení voči výkyvom počasia. Urobili sme si slnečné okuliare z plastu čelného okna v kabíne pilota. Použili sme dno sedadiel ako snežnice a vyrobili hojdacie siete pre tých, ktorí mali zlomené nohy.

Každý mal svoju úlohu, a pretože som bol študent medicíny, mal som na starosti zranené osoby. Musel som zmierniť infekcie v nohách chalanov a stabilizovať ich zlomeniny. Tiež som bol poverený odnášaním mŕtvych tiel, čo niektorí z nás nemohli vystáť, tak veľmi sa im to protivilo. Roztápali sme sneh na vodu. Plnili sme naše rugby ponožky mäsom na putovanie po vonku a použili izoláciu z kuchyne na výrobu spacích vakov. V noci sme používali rugby lopty ako záchod, pretože keď človek vyšiel vonku, váš moč pri vykonávaní potreby by okamžite zamrzol. [Smiech] Stanete sa veľmi šikovný, keď ide o život.

"Prežili sme, pretože sme boli ako jeden tím, a preto sa nám podarilo dostať z hôr," hovorí Canessa. Na fotke vyššie Ethan Hawke a Josh Hamilton – scéna z filmu "Alive" natočeného podľa skutočného leteckého nešťastia v Andách.
"Prežili sme, pretože sme boli ako jeden tím, a preto sa nám podarilo dostať z hôr," hovorí Canessa. Na fotke vyššie Ethan Hawke a Josh Hamilton – scéna z filmu "Alive" natočeného podľa skutočného leteckého nešťastia v Andách. (zdroj: AF archív, Alamy)

Vykonávali ste kanibalizmus – jedli ste mäso po mŕtvych spoluhráčoch. Porozprávajte nám o vašich pocitoch v tej dobe a prečo to nazývate "veľkorysá smrť."

Kanibalizmus je, keď niekoho sám zabijete a zjete, takže technicky to, čo sme robili my, je známe skôr pod pojmom antropofágia. (antropofágia - konzumácia ľudského mäsa bez predošlého úmyselného zabitia človeka – pozn prekl.) Absolvoval som tieto diskusie za posledných 40 rokov. Neriešim to. Museli sme jesť tie mŕtve telá a to bolo všetko. Mäso obsahovalo bielkoviny a tuk, ktorý sme potrebovali, niečo ako keď konzumujete kravské mäso. Keďže som vtedy študoval medicínu a mal za sebou pár lekárskych procedúr, bolo pre mňa oveľa jednoduchšie, aby som urobil prvý rez. Rozhodnutie prijať to intelektuálne je však len jeden krok. Ďalším krokom je to skutočne vykonať. A to bolo veľmi ťažké. Vaše ústa sa nechcú otvoriť, pretože sa cítite tak mizerne a smutne z toho, čo máte práve urobiť.

Mojím hlavným problémom bolo, že som akoby vstupoval do súkromia mojich priateľov – nivočil ich dôstojnosť tým, že režem ich telo a vyberám z ich útrob mäso. Ale potom som si pomyslel, že keby som umrel ja, bol by som hrdý, ak by moje telo bolo použité pre ostatných, aby prežili. Mám pocit, že som zdieľal kus mojich priateľov nielen materiálne, ale aj duchovne, pretože ich želanie žiť bolo prenesené ku nám prostredníctvom ich tela. Dohodli sme sa, že ak by niekto z nás zomrel, budeme radi, keď poslúžia naše telá zvyšku tímu.

Zo 45 ľudí na palube vrátane piatich žien, z ktorých žiadna neprežila, len 16 zostalo nakoniec nažive. Na fotke vyššie sú niektorí z preživších krátko po tom, čo ku nim dorazili záchranári, 72 dní po havárii lietadla.
Zo 45 ľudí na palube vrátane piatich žien, z ktorých žiadna neprežila, len 16 zostalo nakoniec nažive. Na fotke vyššie sú niektorí z preživších krátko po tom, čo ku nim dorazili záchranári, 72 dní po havárii lietadla. (zdroj: Everett Collection Historical, Alamy)

Ľudia často hovoria: "Ach, vy ste to prežili, pretože ste jedli ľudí!" Ale pre mňa to nebola najťažšia časť. Myslím, že sme prežili, pretože sme boli ako jeden tím, a preto sa nám podarilo dostať z hôr. V noci po lavíne, keď sme počuli pohyby horského snežného masívu a boli na smrť vystrašení, že budeme pochovaní v snehu – toto bolo oveľa ťažšie než trápenie sa jesť ľudské mäso.

Keď viacerí zomreli, vy a ešte dvaja ďalší ste sa rozhodli vydať sa na cestu po okolí a pokúsiť sa nájsť pomoc. Povedzte nám o tejto ceste, čo výnimočné ste vnímali na šiesty deň po tragédii.

Traja z nás sme sa vybrali na cestu: Nando Parrado, Antonio "Tintin" Vizintin a ja. Ja som to v tej dobe nevedel, ale keď sme išli, tak presne vtedy môj otec bol v lietadle niekde nad nami a hľadal nás. Keď sme sa dostali na vrchol najbližšej hory, uvedomili sme si, že sme oveľa ďalej od bezpečia, ako sme vôbec predpokladali, preto sme sa rozhodli vyslať Tintina naspäť ku lietadlu, aby oznámil ostatným, že sme zamierili na juh a vďaka tomu naše zásoby potravín vydržali dlhšie pre dvoch, ako keby sme boli traja. Boli sme vo výške viac ako 4500 metrov nad morom a teplota bola 10 pod nulou.

Odohrali sa dva momenty, ktoré boli pre mňa zlomovými bodmi. Raz v noci vyšiel mesiac, bol tak blízko, že som sa cítil, že sa ho môžem dotknúť. Bolo to ako zrkadlo a mne to pripomenulo moment z detstva, že vidím svoju babičku. Potom na šiesty deň prestalo snežiť a ja som zrazu videl všetku tú vodu a trávu. Bolo to, ako keď idete do päťhviezdičkového hotela. Mohli sme piť toľko vody, koľko sme len chceli. Jašterica sa na mňa pozerala. Myslel som, že posiela varovanie: "Čo tu robíš? Prečo nie si mŕtvy!?"

Prežil som to! Bol som naspäť v živote! Bol to veľmi dôležitý moment v tom celom utrpení.

Dnes je Canesssa jeden z popredných uruguajských detských kardiológov a hovorí o sebe ako o „pastierovi, ktorý môže pomôcť dieťaťu prežiť." Na fotke ešte ako študent lekárskej fakulty tri roky po nehode.
Dnes je Canesssa jeden z popredných uruguajských detských kardiológov a hovorí o sebe ako o „pastierovi, ktorý môže pomôcť dieťaťu prežiť." Na fotke ešte ako študent lekárskej fakulty tri roky po nehode. (zdroj: AP)

Stále zostávate v kontakte s ostatnými, ktorí prežili. Porozprávajte nám o vašich spoločných stretnutiach a pocitoch, ktoré máte voči ostatným.

Keď sme sa vrátili do Uruguaja, jedna z vecí, ktorú som chcel urobiť, bolo, že navštívim rodičov tých, ktorí to nedali. Cítil som, že je mojou povinnosťou im povedať, čo sa stalo. Nečakal som, že ma pochopia alebo ma budú súdiť, pretože oni už vzdali svoje pátranie a považovali nás za mŕtvych. Vôbec sa nepozastavovali nad tým, že telá ich mŕtvych synov boli použité ako potrava. Ich zaujímal život! Priniesli sme im listy obsahujúce posledné myšlienky našich priateľov a chcel som, aby bolo jasné, že podpora zomierajúcich bola pre nás veľmi dôležitá. Boli sme v tom s nimi a pri nich.

Snažíme sa stretávať každý 22. december, teda v deň záchrany a každý rok sa koná rugby zápas v Čile na počesť toho, ktorý bol vtedy zrušený. Moje deti chodili do školy so synovcami a neterami tých, ktorí zomreli a myslím, že to bol veľmi dobrý liečebný proces. Oveľa lepšie, ako ísť za psychiatrami. [Smiech] Cítili sme sa hrdí, že sa nám podarilo vyliečiť sami seba vo svojom vnútri. Nikoho sme nezabili. Bolo to niečo, čo sme vydržali a museli prežiť.

Na fotke vyššie je základný tábor na Aconcagua vo výške 6962 metrov nad morom. Je to najvyšší vrch Južnej Ameriky. Cez takýto podobný terén bez žiadneho špeciálneho vybavenia alebo oblečenia prešli Canessa a Parrado za 10 dní spolu 130 km, aby našli pomoc.
Na fotke vyššie je základný tábor na Aconcagua vo výške 6962 metrov nad morom. Je to najvyšší vrch Južnej Ameriky. Cez takýto podobný terén bez žiadneho špeciálneho vybavenia alebo oblečenia prešli Canessa a Parrado za 10 dní spolu 130 km, aby našli pomoc. (zdroj: Christian Kober, Alamy)

Je to pochopiteľné - prežitie v horách znamenalo udržať srdce, aby bilo. Porozprávajte nám o tom, ako sa vaša práca detského kardiológa spája s leteckým nešťastím.

Keď vidím dieťa v matkinom lone a polovica jeho srdca chýba, pohľadom cez okno ultrazvukového prístroja je to ako vidieť mesiac za oknom lietadla tú noc. Ale teraz môžem byť ako pastier, ktorý môže pomôcť tomuto dieťaťu prežiť. Je to moja pomsta smrti. Poviem matke dieťaťa: "Musíte zdolať veľkú horu. Bol som tam predtým. Viem, ako sa cítite. Ale radosť a šťastie, ktoré vás čaká na druhej strane, je tak veľkolepé a úžasné!" Táto kniha je manuál na nepriazeň osudu a je venovaná ľuďom, ktorí trpia a nevidia, že na konci tunela je svetlo.

Čo je najdôležitejšia lekcia, ktorú ste sa naučili v horách?

Že ak máte spánok, vodu na pitie a slušné jedlo, máte šťastie. Nečakajte, kým vaše lietadlo havaruje, aby ste si mohli uvedomiť, že ste šťastný človek. Buďte vďačný za váš život. Môžete čakať na vrtuľník záchrany, ale nečakajte príliš dlho.

V živote sú okamihy, kedy je potrebné počkať a uvidíme, čo sa stane, ale tiež sú aj okamihy, kedy potrebujeme byť aktívni. Choďte von a hľadajte svoj vlastný vrtuľník, inak môžete podľahnúť a skončiť navždy. Nenechajte sa zviesť svojím vlastným egom a nerozmýšľajte o sebe ako o lepšom človeku, než sú ostatní ľudia, pretože to je začiatok cesty zlyhania. Každý deň urobte niečo dobré a večer, keď si položíte hlavu na vankúš, spýtajte sa sami seba, či ste niečo priniesli svojmu okoliu, či ste dobrý alebo zlý človek. Nasledujúci deň sa snažte konať ešte lepšie.

Každý deň, keď pozriem do zrkadla a zbadám svoju tvár, ďakujem Bohu, že ten starý hlupák na mňa stále hľadí. [Smiech]

Tento článok bol skrátený a upravený pre zrozumiteľnosť. Preložila Anna Mezovská.

Anna Mezovská

Anna Mezovská

Bloger 
  • Počet článkov:  61
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pochádzam zo stredného Slovenska. Študovala som environmentálnu chémiu a následne som absolvovala štúdium dokumentárnej fotografie a misijnej práce v zahraničí. Krátko som sa na univerzite venovala i štúdiu výživy ľudí. V súčasnosti sa venujem fotografii, cestovaniu, písaniu a práci s deťmi. Mám veľmi rada beh na dlhé trate, lyžovanie či plávanie, maľbu, prácu v záhrade, zvieratá, kreatívnu ručnú tvorbu a grafický design.“Rabbit's clever," said Pooh thoughtfully."Yes," said Piglet, "Rabbit's clever.""And he has Brain.""Yes," said Piglet, "Rabbit has Brain."There was a long silence."I suppose," said Pooh, "that that's why he never understands anything.” ― A.A. Milne, Winnie-the-Pooh Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéDeťom

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

278 článkov
SkryťZatvoriť reklamu