Keď som sa unavila z toľkého státia v pyžame pri okne, sadla som si na posteľ, zažala svetlo a zobrala do ruky knižku. Knižku, ktorá je najbližšie k môjmu srdcu. Začala som ju čítať. No vtom ma prerušil akýsi zvláštny zvuk. Vypustila som z ruky najvzácnejšiu vec, akú len vôbec vlastním a bežala k oknu.
„Čo to má znamenať? Kto tu ruší ten krásny pokoj?“ hnevala som sa sama pre seba. Po ulici prechádzalo akési auto, ktoré poskakovalo z jednej strany na druhú. Po chvíľke sa úplne stratilo a opäť zavládlo ticho. To zvláštne ticho.
„Chudák šofér, niekto mu spustil hudobný rámus v aute a teraz ho nevie vypnúť. Musel si preto otvoriť okná. Chudáčisko!“ ľutovala som ho, zatiaľ čo som otvárala balkónové dvere. Ovanul ma nepríjemne studený severák. Vstúpila som do zimnej noci. Ako som tak uprela pohľad na tmavú oblohu, zachvela som sa od strachu. Nad mojou hlavou sa preháňali rozzúrené čierne mračná, ktoré úplne zakryli všetky hviezdy. Po mesiaci nebolo taktiež ani chýru, ani slychu.
Bolo to naozaj zvláštne. Všetko sa tvárilo navonok pokojne, no ja som vo svojom vnútri cítila, že čosi predsalen nie je v poriadku. Akoby to ticho bolo tichom pred búrkou. Radšej som rýchlo zatvorila dvere a šupla sa pod hrejivú jemnučkú perinu. Zhasla som svetlo a už ma nebolo.
Presne o polnoci sa strhla poriadna búrka. Až bubienky trhajúci hluk bol teraz v úplnom kontraste s tichom, ktoré ho predchádzalo. Ohnivé blesky šľahali na všetky svetové strany.
„Pane, prečo to robia? Aby oslávili svoju prázdnotu? Aký má zmysel nepamätať si prvý deň nového roka? Prečo sa vrhajú rovno do náruče nepriateľa života? Túžia po šťastí, ale nevedia, že šťastie, ktoré im on dáva, je smrť?“ A vtom som si spomenula na poslednú prečítanú vetu z mojej knižky, ktorá ma upokojila a opäť som tvrdo zaspala:
„Ale radosť, ktorú mi dávaš Ty, je oveľa väčšia,
než akú oni budú kedy mať pri ich pokrmoch a víne.
Keď si líham, idem spať v pokoji,
Ty sám, Pane, bdieš nado mnou, s Tebou som v úplnom bezpečí.“
(Ps 4:7-8 GNB)
annieMERCY©2010
