Do Bautzen sme dorazili pred obedom. Bola sobota, a tak mestečko oplývalo pokojom. Po cestách chodilo len páru áut a po chodníkoch len páru ľudí.
Ako mám fotiť ľudí na ulici, keď tam žiadni nie sú? kládol si každý z nás otázku, na ktorú bolo len veľmi ťažko nájsť odpoveď. No fotiť sme museli, lebo najbližší deň sme mali fotografie odovzdať.
Niektorí z nás boli chytrejší a navrhli, že by sme mohli zaparkovať niekde blízko centra mestečka. A tak sme hľadali na mape, ako sa tam dostať.
Môj plán bol však iný. Chcela som ísť do niektorej z obytných častí a tam fotiť, no nikto sa nechcel ku mne pridať. Nakoniec som sa musela prispôsobiť väčšine, ako to už býva zvykom.
Vystúpili sme z áut a rozdelili sme sa na čo najmenšie skupinky. Vždy je lepšie, aby bolo pokope čo najmenej fotografov a to predovšetkým z dvoch dôvodov. Po prvé - fotografi sú pre seba navzájom konkurenciou. Nemajú radi, keď objavia zaujímavý objekt na fotenie a druhí to potom po nich tiež odfotia. Po druhé - ľudia sa všeobecne necítia príjemne, keď na nich niekto na ulici mieri svojim foťákom, tobôž nie, keď ide o skupinku fotografov, ktorí zaostrujú na ten istý objekt naraz. Veď to určite sami veľmi dobre poznáte - nadšené tlupy ázijských turistov v Európe, ktorých vôbec nezaujíma, či si želáte, aby vás fotili alebo nie.
Moja skupinka pozostávala z troch členov - Aster, Ilgy a mňa. Spolu sme sa vydali na obchôdzku mestom. Chodili sme z jedného miesta na druhé, fotili, čo sa dalo. Za najkrajší objekt sme považovali harmonikára na uličke, vedúcej ku starodávnemu kostolu, či záhadného strieborného muža, ktorý stál na námestí ako socha a ani okom nemykol. No neskôr sme zistili, že sme neboli jediné, kto odfotil tieto dve pozoruhodné postavy. Skoro každý študent počas svojej púte uličkami centra narazil na nich a zvečnil ich svojím fotoaparátom.
Keď sme už mali čo to nafotené, Aster navrhla, aby sme si išli sadnúť spolu na kávu, a tak počkali na ostatných, ktorí ešte fotili. Ja som však ešte nechcela skončiť s fotením. Nebola som spokojná s objektami, ktoré sme našli. Chcela som odfotiť niečo pozoruhodnejšie, preto som sa rozhodla, že ešte raz skúsim šťastie a vydala sa znova do ulíc, ale tentokrát sama.
Ako som tak chodila sem a tam, hľadajúc niečo zaujímavé, zatúlala som sa oveľa ďalej, než som pôvodne predpokladala - prišla som až do obytnej časti. Zastala som na rohu jednej uličky, keď tu zrazu pribehol ku mne malý chlapec. Za chvíľku druhý, potom tretí a nakoniec štvrtý. Chlapci sa začali bláznivo šantiť a bolo im jedno, či niekomu na chodníku zavadzajú alebo nie. Pobehovali okolo mňa ako roj včiel a hlasno vykrikovali niečo, čomu som úplne nerozumela. Stála som medzi nimi v úžase a snažila sa pochopiť, čo sa vlastne dialo.
Všimla som si, že všetci mali obuté tie isté tenisky a dvaja oblečené tie isté tričká. Zaujímavé, pomyslela som si, skúsim sa ich opýtať, čo sú zač a či by som ich mohla odfotiť.
Chlapci boli mojou ponukou nadšení. Predstavili sa mi ako Hugo, Johannes, Tobias a Max. Boli to štyria súrodenci, ktorí bývali v dome na rohu ulice, pri ktorom som sa práve zastavila. Maminka poslala chlapcov vonku, aby tak rýchlejšie poupratovala byt. To, že skutočne upratovala, sa dalo počuť na vlastné uši - jedno okno do ulice bolo otvorené a šíril sa z neho hluk vysávača. Bola sobota, takže bolo pochopiteľné, prečo upratovala celý byt.
Ako som zistila, chlapci sa radi fotili. Urobili sme spolu kopu dobrých fotografií. Keď sme s fotením skončili, chlapci ma požiadali, aby som sa s nimi išla hrať na skrývačku. Vydržala som polhodinu, potom som už nevládala.
Za ten čas, ako sme sa jeden pred druhým skrývali, navzájom sme sa veľmi zblížili. Počas oddychu sa ma zrazu Tobias opýtal:
„Prečo si sama? Nemá ťa nikto rád?" Bola som prekvapená. Takú otázku som nečakala.
„Máš pravdu, som tu sama, ale to neznamená, že ma nikto nemá rád," odpovedala som.
„A kto ťa má rád?" opýtal sa znova Tobias. „Mamina a ocino?"
„Áno, majú ma radi."
„Prečo ťa potom nechali samú?" nedal sa Tobias. Ostatní mu pritakávali.
„No, vlastne... Ja tu nie som až tak sama. Je tu so mnou Ježiš. On je môj najväčší priateľ. A má ma najradšej zo všetkých."
„Ale ako tu môže byť, keď ho nevidíme? Býva ďaleko?" spýtal sa Hugo.
„Nevidíte ho, ale je tu. Býva v nebi."
„V nebi? Veď tam bývajú len samí mŕtvi, tak nám to povedala naša mamina," pridal sa Johannes.
„Áno, je to tak. Do neba idú niektorí z tých, čo zomreli. Aj Ježiš zomrel, ale potom znova ožil. Takže je opäť živý a býva v nebi. No keď chcem, aby prišiel, tak ho jednoducho zavolám a on príde. A viete kam príde? Do môjho srdca. Býva v ňom, a preto mám radosť, necítim sa sama, mám sa s kým rozprávať a tak. Chceli by ste aj vy mať takého priateľa, aby ste nikdy neboli sami?"
„Chceli," znela štvorhlasná odpoveď.
„Je to veľmi jednoduché. Opakujte po mne: Pane Ježišu, verím, že si a že sa chceš stať mojím priateľom. Verím, že si zomrel za mňa, lebo som bol zlý. Verím, že si opäť ožil a že bývaš v nebi, ale že vieš bývať aj v mojom srdci, a tak ťa prosím, aby si do neho teraz prišiel. Ďakujem, že ma privádzaš naspäť k Bohu, tvojmu ocinovi. Amen."
Zatiaľ čo chlapci po mne opakovali modlitbu, hluk v byte, kde bývali, utíchol. A práve ako sme skočili, zrazu sa nad nami z okna vyklonila pani s čokoládou v ruke. Bola to mamina štyroch lapajov.
„Hugo, chytaj," zavolala a Hugo chytil. Chlapci si čokoládu rozlámali a najväčší kúsok venovali mne. Bola fantastická, karamelová.
Čas však pokročil a ja som už musela ísť. Keď som to oznámila chlapcom, boli sklamaní. Chceli, aby som sa s nimi išla ešte hrať dnu, no ja som nemohla. Rozhodli sa, že ma kúsok odprevadia.
Ako sme tak kráčali mlčky spolu, zrazu sa Max od nás odpojil. Nevedela som, kam išiel, no nemala som čas to riešiť, lebo bolo už veľa hodín. Po chvíľke nás však dobehol. V ruke držal jemné oranžovožlté kvietky. Presne také, aké rástli v mestských kvetináčoch na chodníku. Keď to zbadali ostatní, pochopili Maxov zámer a prihrnuli sa k najbližšiemu kvetináču, ktorý sme práve míňali a začali z neho bez akéhokoľvek zaváhania vytrhávať kvety aj s korienkami. Chcela som ich zastaviť, ale nedalo sa. Natrhané kvietky mi všetci dali do ruky a s prosbou, aby som zase niekedy prišla, sa definitívne sa so mnou rozlúčili.
Bola som dojatá. Ich úprimnosť, štedrosť a citlivosť vychádzala priamo z ich čistých chlapčenských sŕdc. Nečakala som to. Zamyslená s náručím plným kvetov a slzami dojatia som sa rozbehla preč.
