Bolo to uprostred pracovného týždňa. Vybrala som sa po obede do mestečka na prechádzku s nádejou, že natrafím na niečo zaujímavé, čo by stálo za odfotenie. Blížil sa termín, kedy sme mali odovzdať prácu pozostávajúcu z troch fotografií, pričom každá fotografia mala mať presne určené parametre. Mala som vyhotovené dve a ešte mi chýbala jedna, a tak som dúfala, že čosi nájdem a odfotím.
Túlala som sa po uličkách. Bolo príjemne teplo vďaka pomaly už jesennému slniečku. Začali padať prvé listy zo stromov a na lúkach kvitnúť jesienky. Jednoducho raj pre fotografa.
Ako som tak chodila, zrazu som prišla k jednému domčeku, učupenému pod dvoma obrovskými borovicami. Bol veľmi starý a zanedbaný. Úplný opak všetkých domov naokolo. Okná na ňom boli síce celé, ale zato veľmi špinavé. Na dvorčeku pre domčekom bolo haraburdie, vyschnutá nepokosená tráva, ale čosi i napriek tomu všetkému nepeknému a odstrašujúcemu hovorilo, že ktosi v domčeku predsa len býva.
Ktože by to mohol byť, keď dokáže bývať v takom neporiadku? čudovala som sa.
Vrátka boli pootvorené. Hm, tento objekt je síce zaujímavý, ale čo konkrétne by som mohla z neho odfotiť? Keď som si ho tak obchádzala, naraz mi padlo do oka auto stojace vo dvore. Nebolo až také staré, preto sa tam vôbec akoby nehodilo. Ale čo to na aute leží? Tri spiace mačky. Jéééj, to je ono! Toto je to, čo môžem odfotiť. Auto so spiacimi mačkami.
Otvorila som si bráničku a vošla na dvor. Nikde som nevidela zvonček a vlastne ani som sa nechcela pýtať toho kohosi, čo tam býval, či si môžem auto aj s mačkami odfotiť. Čupla som si a pozerala do hľadáčika, zatiaľ čo som sa snažila o najlepšiu kompozíciu a nastavenie pri fotografovaní. A tu zrazu som pocítila, že akoby ktosi za mnou stál. Bol to zvláštny pocit.
„Ahoj! Fotografuješ mačičky?“ ozval sa zrazu jemný hlások spoza mňa. V momente som sa vystrašene otočila. Predo mnou bol roztomilý chlapček, ktorý si zastal priamo v otvorenej bráničke. Bol slušne oblečený a na chrbte mal ruksak.
„Ahoj! Vystrašil si ma,“ odpovedala som, pretože som bola skutočne veľmi preľaknutá. Za svojím chrbtom by som určite v tom momente nikdy neočakávala nejakého milého chlapčeka.
„Máš pravdu, fotografujem. Ale ako si sa tu vzal?“ opýtala som sa.
„Jednoducho. Kráčal som po chodníku na druhej strane, a keď som ťa tu uvidel, tak som za tebou prišiel,“ vysvetľoval.
„A ty ma poznáš?“
„Nie, prečo?“
„Len tak. Volám sa Anna. A ty?“
„Moje meno je Nicolaus, ale pokojne mi môžeš hovoriť Nicky. Všetci ma tak volajú.
„Nicky? To znie veľmi pekne.“
„Aj mne sa to páči.“
„Tak, Nicky, keď si už tu, mohla by som ťa aj s týmito mačkami odfotiť?“
„Pravdaže, len chvíľku počkaj,“ a už ho nebolo. Rozbehol sa preč.
Čo to malo znamenať? nechápala som. Kam išiel? Stála som tam ako omráčená. Bola to skutočnosť alebo sen?
Po chvíli sa však Nicky vrátil. Tentokrát však už nemal na chrbte žiaden ruksak.
„Tu som. Bol som si odniesť tašku domov. Vieš, bývame tu blízko, len o pár domov ďalej.“
„Aha. Nevedela som to. Bála som sa, že ťa už viac neuvidím. Ale pozri, zatiaľ čo si bol preč, jedna mačka sa zobudila a zoskočila z auta. Poď rýchlo sem, kým zvyšné dve ešte spia, aby som vás mohla spolu odfotiť.“
A tak vznikla fotografia, ktorá bola potom následne ohodnotená mojimi vyučujúcimi ako najlepšie dielo spomedzi všetkých študentských prác odovzdaných na stanovený termín.
Nickyho som potom ešte stretla raz, keď išiel na futbal. Opäť prebehol cez cestu ku mne, aby ma pozdravil. Potom sme sa už viac nevideli, ale to nevadí. Verím, že ešte niekedy stretnem takého anjela v ľudskej podobe ako bol on.
