Jednou z mojich charakteristík je, že veľmi rada niečo hľadám. Teším sa z každej príležitosti, keď môžem odhaľovať veci predo mnou ukryté. A jednou z nich je aj nákup v obchode. Táto záľuba má však aj veľkú nevýhodu – niekedy skutočne neviem nájsť hľadanú vec, a tak sa nakoniec po zbytočne premárnenom čase predsa len musím obrátiť na pomoc predavačky.
Poznám aj ďalšiu nevýhodu, ktorou je „plný košík“. Teda pri pátraní narazím na veľa zaujímavých vecí, ktoré, ako sa zdá, potrebujem. Ich počet sa postupne zvyšuje až po moment, keď nájdem to, kvôli čomu som prišla. Nastáva problém. Nemám dostatok peňazí na zaplatenie. A tak sa druhýkrát vydávam na obchôdzku po obchode a lúčim sa s vecami, ktoré postupne vraciam späť do regálov. Pritom si ešte musím zakrývať oči, aby som nezatúžila po niečom inom. Nakoniec mi zostane na dne ležať len dôvod môjho nákupu a ľútosť za „stratenými“ vecami, ktoré si nemôžem kúpiť.
Keď nad tým teraz uvažujem, kladiem si otázku – skutočne potrebujem tie veci? A vlastne, prečo ich chcem mať? Aby som bola šťastná? Aby mohli zaplniť prázdnotu v mojom vnútri? Veď v skutočnosti by ju ešte viac prehĺbili. Aby som mohla byť ako ostatní?... Tak prečo? Prečo mi je ľúto, keď si ich nemôžem z obchodu odniesť?
V spomínaný deň som si medzi regálmi vypočula chtiac-nechtiac rozhovor predavačky s jej kamarátkou, ktorá ju prišla pozrieť, lebo sa práve vrátila z dovolenky zo zahraničia. Pri otázke: ako sa tam mali? len zvraštila čelo a precedila pomedzi zuby: „Päť dní som nemohla vyliezť von z izby, lebo slnko tak pražilo, až teplomery praskali.“
Zaujímavé, však? Dotyčná pani si zobrala dovolenku a odišla s rodinou k moru. Bývala v hoteli, po akom len túžila, jedávala neopísateľne chutné jedlá, pláž mala hneď pod nosom, a navyše, bola piesočnatá. Slniečko svietilo každý deň, voda bola teplá, na kúpanie ako stvorená... A predsa len nebola spokojná. Mala všetko, po čom túžila, a nepáčilo sa jej. Kde bol potom problém?
Človek túži po niečom. Je ochotný urobiť čokoľvek, len aby to mal. Nakoniec to získa, a aj tak nie je spokojný. Stále mu niečo chýba. Niekedy si povie, že potrebuje ešte túto jednu malilinkú vec a až potom bude šťastný. Tá vec, to je posledný krôčik k šťastiu. Naozaj? Posledný krôčik k šťastiu? K skutočnému šťastiu? Môžu ma pozemské veci urobiť šťastnou, keď som duchovným stvorením? Môže všetok ten materiál zaplniť moju túžbu po večne trvajúcej láske? Som po nej smädná už od narodenia a ten smäd sa stále zväčšuje a rastie...
Veľa som rozmýšľala, hľadala, pýtala sa. Chcela som a ešte stále chcem odpoveď na túto otázku. Moje doterajšie riešenia na akýkoľvek problém v tejto oblasti boli len dočasné, nebola som s nimi spokojná. Neustále mi niečo chýbalo.
Poznám však ešte jedno riešenie. Skrýva sa v jednoduchej vete, ktorú kedysi dávno povedal svätý Augustín: „Nespokojná je moja duša, kým nespočinie v tebe, Pane.“
Žeby toto bola správna odpoveď? Odpoveď na otázku skutočného šťastia? Zmyslu života?
annieMERCY©2009
