Kráčala som pomedzi húfy ľudí na námestí, ale keď som dlho nič pútavé nenašla, rozhodla som sa, že predsa len pôjdem domov. Po ceste som ešte vbehla do obchodného centra, aby som v potravinách na prízemí kúpila pečivo na druhý deň. A zrazu som to zbadala. To zaujímavé, čo som hľadala. Teda ani nie to, ale ho. Bol tam! Sedel zhrbený za malým stolíkom a čosi robil. Okoloidúcich si vôbec nevšímal, a vlastne ani oni jeho. Celú pozornosť venoval svojej činnosti. Na stolíku mal poukladané nejaké veci. Keď som pristúpila bližšie, zistila som, že medzi nimi sú hotové obrazy, či vlastne obrázky, lebo boli veľmi malilinké. Všetky zachytávali niečo z prírody, napríklad stromy, ktorým už opadali skoro všetky listy, zamrznutú rieku či šíre slnečnicové polia. A navyše, všetky boli nádherné.
„Dobrý večer!" začala som rozhovor. „Veľmi pekne maľujete!" Prekvapene zdvihol zrak a pozrel sa na mňa. Asi vôbec nečakal, že sa niekto pri ňom pristaví. Každý sa tváril, že sa niekam ponáhľa.
„V podstate, to nie je nič komplikované. Čo ma napadne, to aj namaľujem." odvetil a sklonil hlavu nad rozpracované dielo.
„Ale nie, je to skutočne krásne," nedala som sa odbiť. „Všetky obrázky sú síce jednoduché, ale práve v jednoduchosti sa skrýva ozajstná krása." Chvíľku sme boli obaja ticho a potom som sa zase ozvala: „Kde beriete inšpiráciu?"
„Z prírody, ale nie všetky obrázky sú skutočné. Mnohokrát skombinujem viacero objektov dokopy," skromne odpovedal.
„A na čo to maľujete? Používate maliarske plátno?"
„Teraz maľujem na takéto drevené doštičky v tvare štvorca. Doma som si ich natrel hnedou farbou. Do stredu som nalepil menší štvorec, tentokrát z kartónu a natrel ho nabielo. Ako vidíte, potom už len zoberiem tieto maliarske farby a začnem maľovať."
„A aké farby používate? Temperové alebo olejové?" opäť som sa spýtala.
„Olejové. S nimi sa oveľa lepšie maľuje. Keď som chodil na strednú školu, skúšali sme aj tempery, ale nie je to ono," odpovedal.
„Je nejaký rozdiel v maľovaní temperkami a olejkami?"
„Je. Ak človek chce maľovať s olejkami, musí sa to naučiť. No nie je to ťažké, len to má inú techniku. Zvládne to každý."
„Čo je to za vežu?" spýtala som sa a prstom som ukazovala na jediný obraz s klasickým rámom. Bol to zároveň jediný, ktorý zachytával ľudský svet.
„To je kostolná veža, ktorú som namaľoval z okna našej obývačky. Bolo to už dávno. Možno tak pred desiatimi rokmi. Nikto si ho však zatiaľ nekúpil," odvetil, ale dosť so smutným tónom.
Chvíľku som pri ňom ešte stála a obdivovala jeho diela. Bola som nadšená z toho, s akou ľahkosťou vie niečo tak nádherné namaľovať. Pán Boh mu dal skutočný talent! Tak isto ma dojímala jeho pokora. Nepamätám sa, že by mi niekto prezradil svoje triky. Väčšinou si každý drží svoje výrobné tajomstvo len pre seba a nikomu ho nepovie. On mi ho však povedal!
Milo som sa na neho usmiala a poďakovala mu za rozhovor. Posledné biele rožky na mňa už netrpezlivo čakali.
Keď som vychádzala do tmavého mrazivého večera, vo dverách som sa naposledy otočila smerom, kde som môjho umelca videla prvýkrát. Ešte stále tam bol. Sedel zhrbený za malým stolíkom a čosi robil, ale ja som teraz už vedela čo - maľoval nádherné obrázky!
Istý rusko-židovský maliar raz povedal: „Umenie je neustála, ale vždy neúspešná námaha konkurovať kráse kvetov," a ja dodávam: „ktoré stvoril Boh."
annieMERCY©2010
