Keď som bola ešte dieťa, veľmi rada som ju počúvala z nahrávky na kazete a pozerala na obrázky v knižke. Stále dokola, pretože bola naozaj veľmi vydarená.
Teraz, keď sa už ja sama starám o deti, spomenula som si pred nejakým časom na túto rozprávku a priniesla som ju ku malej Rebeke. Mám ju len na takých maličkých papierikoch, keďže pôvodná knižka sa už zničila, ale Beky sa to aj tak veľmi páči. Sadneme si spolu na gauč a ponoríme sa do príbehu...
Rozprávka Budkáčik a Dubkáčik je o dvoch bratoch - prasiatkach, ktoré nechceli, aby ich mäsiarisko - strašiak pripravil o život, keď už boli dostatočne veľké. Preto svetom ušli, gazdovi ani „hop“ nepovedali. Chodili neskúsené po svete, cestovali, robotu hľadali a popri tom zažili kadejaké pozoruhodné príhody.
Raz prišli do „veľkej dediny“, akú ešte nikdy nevideli - prišli do mesta a na jednom dome zbadali nápis: „Tadeáš Zanohavičiarský – krajčír. Prijmem dvoch chlapcov za učňov.“ Pomysleli si, že to je akurát pre nich robota, tak sa poponáhľali dnu a zamestnali sa u krajčíra.
Prvé majstrovanie sa im veru nepodarilo. Zle ušili oblečenie pre zámožného pána. Krátke rukávy mu urobili na saku i brucho pánovi trčalo, ale do nedele sa však vyučili a aj ony samé sa popánili a takýto fešáci boli:
A potom prichádza obrázok, pri ktorom sa vždy pousmejem, pretože mi pripomenie mňa. :-)
Na reklamnom plagáte je napísané: PRÍĎTE DNES DO CIRKUSU, UVIDÍTE PRASATÁ PO REBRÍKU CHODIŤ. Ale Budkáčik s Dubkáčikom, ako to zbadali, veľmi sa preľakli a ihneď zobrali nohy na plecia, aby vraj nemuseli po rebríku chodiť.
Išlo tam o prasiatka z cirkusu, ktoré na predstavení ukážu svoje nacvičené kúsky, nie o tieto dve. Dubkáčik s Budkáčikom by po rebríku chodiť nemuseli, ale oni to zle pochopili. Mysleli si, že to ide o nich dvoch, tak radšej ufujazdili. A to sa mi spája s tým, že veľakrát nám, ľuďom, do cesty príde čosi takéto. Nejaká vlastne hlúposť, ktorá sa ani netýka nás osobne a ani nemá s nami nič spoločné, ale nás i napriek tomu veľmi vystraší, vykoľají a potom žijeme s obavami, ktoré sú úplne, ale naozaj úplne zbytočné.
Keby Budkáčik a Dubkáčik lepšie porozmýšľali, keby sa tam na chvíľku pristavili a použili svoj sedliacky rozum, určite by pochopili, že to nejde vôbec o nich dvoch... Vyhli by sa tak zbytočnému napätiu a stresu.
Rozmýšľala som, či náhodou aj ja sama nemám vo svojom živote takéto hlúpe obavy, ktoré ma stoja toľké vypätie a pritom sú úplne neopodstatnené a zbytočné...
I zo skúsenosti týchto dvoch rozprávkových prasiatok vyplýva: Ak sa nám nabudúce niečo takéto stane, že nás čosi vykoľají, vystraší, radšej sa na chvíľku pristavme a dobre porozmýšľajme, či daná vec má naozaj oprávnené miesto v našom živote. Či náhodou to nie je len taký zbytočný strašiak do maku. Potrebujeme každý deň žiť v radosti, slobode a v nádeji. Neboli sme stvorení pre strach, úzkosť a smútok.
To len také moje malé zamyslenie pri čítaní rozprávky... :-)
S láskou, annie
