V mohutnej gotickej stavbe sa zatiaľ rozliehalo hrobové ticho. Len zčasu-načas ktosi prevrátil stránku v knižke alebo tlmene zakašľal. Inakšie sa vôbec nič nedialo. Teda až do momentu, keď sa nečakane ozval zo zadnej časti kostola ohlušujúci rachot. Akoby niekto nepozorne otvoril masívne vchodové dvere a potom ich s tou istou nepozornosťou aj zaplesol, pretože hromový hluk sa ozval druhýkrát. Bol taký prenikavý, že niekoľko jedincov nevydržalo a otočilo hlavu smerom dozadu. Ihneď ju však zahanbene skrútilo do pôvodnej polohy. V tej chvíli kostolník zazvonil a omša sa začala.
Počas dlhej úvodnej piesne som sa nemohla sústrediť. K organu a spevu veriacich sa pripojil akýsi čudný šuchot, ktorý sa pomaly, ale isto, približoval ku mne.
„Čo to je?" pýtala som sa prekvapene sama seba. Pre istotu som sa pripravila na sebaobranu v prípade, že by na mňa niekto zozadu zaútočil. Našťastie sa nič také nestalo.
Strach ma zaraz opustil, keď sa pri mojej lavici zjavila veľmi stará zhrbená babička, ktorá si sadla rovno predo mňa. Zjavne jej nevadilo, že svojím príchodom vyrušila ostatných. Z čiernej kabely vytiahla ošúchanú knižku a pridala sa ku spevu.
Keďže sa už celkom dobre poznám, v takýchto situáciách sa prinútim zdvihnúť hlavu dohora, aby som si nevšímala okolie. Niekedy vedia moju pozornosť upútať rozličné objekty a práve babička mohla byť jedným z nich. No aj napriek tomuto opatreniu som na ňu musela ešte ďalších desať minút myslieť.
V hlave mi vírili nezodpovedané otázky - Prečo prišla neskoro? Do kostola sa má chodiť načas! Staré panie, ako je ona, túto zásadu striktne dodržiavajú. Ako si to mohla dovoliť? Prečo musela tak trieskať dverami? Nemohla ich potichúčky otvoriť, a potom ich aj následne zatvoriť? Prečo si nesadla do zadnej lavice, aby nerušila, ale musela prísť až dopredu? Prečo? Prečo? Prečo?
Počas omše som bola vyrušená ešte niekoľkokrát. A to hlavne vtedy, keď prichádzali nesprávne odpovede z prednej lavice. Napríklad počas prosieb bola jej odpoveď vždy iná, než ostatných zhromaždených. Akosi sa jej nedarilo trafiť tú správnu. Nakoniec som na ňu zabudla a sústredila som sa len na to, čo sa dialo na oltári.
Zlom nastal počas obradu zmierenia. Vtedy si všetci navzájom podávajú ruky. Teda nie každý s každým, to by trvalo dlho, ale len s tými, čo sú v blízkosti.
V tom vzácnom okamihu sa babička otočila a vystrela svoju drobnú rúčku ku mne. Pri pohľade do jej očí som sa musela za seba hanbiť.
Ako som sa mohla hnevať na také milé stvorenie? Z jej očí vyžarovala dobrota, srdečnosť, láska, pokoj a priateľstvo. Netrúfam si odhadnúť, koľko mohla mať rokov, ale určite cez deväťdesiat. Napriek vysokému veku z nej prekypovala radosť, elán, chuť do života. Spomalené pohyby jej útleho tela boli v protiklade s energiou a čipernosťou, ktorá z nej sálala.
Pri tom krátkom pohľade do babičkinej tváre, som si všimla, že bola plná vrások. Keď sa na mňa usmievala, jej vrásky sa usmievali tiež. Nikdy predtým by som nepovedala, že aj taký starý človek môže byť krásny. Byť krásny pre Toho, kto ho miluje.
Pri odchode z kostola som si v srdci niesla vznešenú myšlienku. Skutočná krása môže vyžarovať len z čistého srdca.
annieMERCY©2010
